Milí priatelia, vrátim sa na chvíľu v čase. Písal sa rok 1988, mala som desať a s mamou a krstnou mamou sme sa viezli výťahom v pilieri mosta SNP v Bratislave do výšok kaviarne Bystrica.
Od začiatku, teda od sedemdesiatych rokov, to bol nóbl podnik, aspoň som si to myslela. Veď kde inde v Bratislave by ste mohli mať jahody so šľahačkou pri takom výhľade?
Vo výťahu som sa trochu bála, hrkotalo to v ňom a kaviareň sa tiež jemne otriasala. Trčali sme predsa vyše osemdesiat metrov nad zemou. Hoci mám rada výhľady a jahody so šľahačkou som ako dieťa milovala, nikto ma tam odvtedy viac nedostal. Mám totiž rada miesta, z ktorých sa dá okamžite a bez problémov odísť bez výťahu. To pre mňa znamená slobodu. Až neskôr som sa dozvedela, že v druhom pilieri jestvuje núdzové schodisko so 430 schodmi.
Zmes emócií sa mi uložila tak hlboko, že si ten obraz dokážem hocikedy poľahky vyvolať. Krstná mama mi ukazovala z výšky smer Grösslingová ulica a Medická záhrada, kde som s ňou ako dieťa trávila veľa krásnych chvíľ. Nestála ešte Eurovea, ani prázdne lesklé mrakodrapy nad Dunajom. V deväťdesiatych rokoch sa v Bystrici nakrúcal dnes už kultový film Na krásnom modrom Dunaji, a potom reštauráciu aj s mostom dlho rekonštruovali a vynovovali, kým to celé zas v roku 2005 otvorili. Vtedy ste za vyhliadku zaplatili vstupné päťdesiat korún.
Kaviareň s reštauráciou dnes hľadajú turisti pod názvom UFO a vstup na vyhliadku stojí 9,90 Eura. Ak si v reštaurácii objednáte aspoň jedno hlavné jedlo, vstupné neplatíte. Nič z toho ma ale až tak nezaujímalo, raz som tam bola a stačilo. Až kým moja staršia dcéra nezačala dobiedzať, že do UFA stoj čo stoj chce. Pár rokov som sa vyhovárala, tieto novoročné prázdniny však hrali v jej prospech. Konečne som sa vyliečila zo sprostého vírusu, prišli sme za našimi na Vianoce, hoci oneskorene a januárové počasie sa podobalo na marcové.
Posilnení sviečkovou z Meštianskeho pivovaru na Dunajskej sme sa do bývalej Bystrice vybrali cez Starý most. 34 rokov od mojej poslednej návštevy sa nám podarilo vyviezť hore až šesť rodinných príslušníkov naraz. Namiesto jahôd so šľahačkou to bol zmrzlinový pohár, namiesto kožených boxov na sedenie priehľadné plastové stoličky, namiesto Bratislavčanov a Rakúšanov prevažne ázijskí turisti. Výťah ale hegalo rovnako a aj otrasy kaviarne ostali.
Nenastala však vo mne nostalgia. Ak by moja krstná mama žila, pravdepodobne by sa rozkričala na čašníčku, že nám ku káve ani vodu nedoniesla, že koláčik bol maličký, ako tie kaviarenské stolíky, z ktorých nám takmer všetko popadalo. Ale tak sa rozčuľuje iba stará generácia. My, ktorí poznáme lesk a biedu gastro-podnikania, vieme svoje. Nie je ľahké vytvoriť v národnej kultúrnej pamiatke čosi špeciálne, keď náklady na Slovensku rastú pomaly rýchlejšie ako vo Švajčiarsku. Ak chcete veľké zákusky a veľké stolíky, choďte na nábrežie. Tu by také čosi zbytočne zaťažovalo konštrukciu mosta. Chápeme, že halušky, ani iné slovenské výmysly, by nikto v UFO watch.taste.groove nejedol – osvedčila sa exkluzívna ázijsko-mediteránska kuchyňa. Miestne kulinárske počiny boli niekoľkokrát ocenené. Tešíme sa a gratulujeme, povieme ďalej.
Však len tak medzi nami, najväčšou atrakciou celého UFA sú pánske pisoáre. Už sa určite rozkríklo, že na pánskych cikáte do kýbľa s výhľadom. To si pán manžel musel odfotiť, hoci už videl vo svete všeličo. A ešte sa môže pochváliť, že päťdesiatku oslávili s mostom v rovnaký rok.
Takže vážení, Slovensko ostáva svetové. Vždy vieme prekvapiť, a to presne vtedy, keď to najmenej čakáte. Ak by som si ale mohla navrhnúť Bystricu podľa vlastných predstáv, bola by dočista retro. Na stenách čierno-biele fotky od Krajíčka po Mázikovú, pán hlavný v motýliku by dámam nonšalantne odsúval kreslá, jahody so šľahačkou by sa jedli v kožených boxoch a vo výťahu by hral Duchoň. Nad barom s pocukrovanými pohármi by sa krútila diskoguľa a čašníčky v zásterkách s bielou naškrobenou čelenkou by nosili turka v skle s dvoma kockami cukru. To by bola atrakcia! Za takých podmienok by som sa do výšok nad mestom opakovane vracala s radosťou.
