16. november
V druhý novembrový týždeň odišli z tohto sveta dvaja ľudia, na ktorých mi záležalo. Obaja nemali viac ako 45 rokov, obaja sa ešte donedávna tešili zo života, obaja boli rodičmi detí, zhodou okolností sa obaja živili fotografiou a boli veľmi talentovaní. Obaja boli mimoriadne milí, láskaví, srdeční a citliví. Oboch zradilo ich telo a po krátkej chorobe sa už nezotavili. So spolužiakom z gymnázia, mohutným chlapom, s ktorým sme sa toľko nasmiali, keď sme robili táborových vedúcich, sa rodina a priatelia rozlúčia v Bratislave. Blízkej priateľke, žiarivému stvoreniu, s ktorým nás spájala vášeň pre príbehy, ženské osudy a kreativita, dáme posledné zbohom v Zürichu. Bola mojou inšpiráciou a motiváciou a jej choroba a smrť mi vyrazili dych.
Každý z nás smúti inak. Dovolila som si zvoliť samotu a ticho. Nepúšťam si rádio a spoločnosti sa vyhýbam. Ticho je pre mňa liečivé a upokojujúce. Nechávam voľne plynúť svoje myšlienky a učím sa akceptovať odchody, ktoré nám pripadajú márne, zbytočné, nespravodlivé.
V našej dedine tvoríme skupinu žien, ktorá v ťažkých chvíľach funguje ako záchranná sieť. Sú to ženy, ktoré akceptujú, ak sa na čas uzavriete do ulity. Ale sú tu hneď, keď voláte o pomoc. Jedna z nich prišla pred pár rokmi o syna, prváčika. Patrí k najsilnejším ženám, aké poznám.
Povedala mi, že nespravodlivosť sveta musíme akceptovať. Svet nám nič nedlhuje. Dostávame nádherné dary na obmedzený čas. Ale nešťastie nesmie nikdy zatieniť to množstvo šťastných momentov, ktoré sme s našimi blízkymi zažili. Človek v sebe nesie silu, o ktorej často ani netuší. Tá sila ho prenesie časom, ktorý vie mnohé vyliečiť. Aj keď sa to v tomto momente javí ako nemožné.
23. november
Pochovali sme včera priateľku. Z mohutnej Austrálie odišla kedysi do rušného Londýna, aby nakoniec zakotvila v našej ospalej dedine. Okrem bezpečnej krajiny pre svojho syna hľadala hory, ktoré milovala. Od nás je každý impozantný kopec na skok.
Zomrela uprostred usmoklených jesenných dní a pohreb tejto žiarivej bytosti sa konal na nepeknom mieste v krematóriu v Zürichu, ktoré mi na prvý pohľad bolestne pripomenulo spaľovne pri koncentračných táboroch.*
Farby do priestoru vniesli až deti svojou bezprostrednosťou. Pod vedením miestnej umelkyne vytvorili pár pofarbených žiariacich panelov. Zapálili pod nimi sviečky a pred a po ceremónii hrali pred budovou futbal, aby priniesli do tohto tristného miesta aspoň trochu radosti.
Švajčiarsko nie je pripravené na odprevádzanie anglicky hovoriacich zosnulých. Najatý rečník sa snažil, ale rovnako dobre by to za neho spravil robot. Ani v nemocnici, v ktorej zomrela, nebolo nikoho z profesionálne vyškoleného personálu, ktorý by dokázal uľaviť na duši v angličtine. Rodina si počas posledného mesiaca musela pomôcť sama a spoľahnúť sa na priateľov rodiny.
Moja priateľka žila 41 rokov naplno. Využila každú jednu sekundu z 24 hodín každého dňa. Najlepšie by ju charakterizoval pohreb v snehu alebo na vlnách oceánu. Keď sama pred pár rokmi žartovala o svojom pohrebe, želala si, aby sa jej rodina a priatelia radovali a tancovali nahí okolo totemu. Taká to bola slobodná duša. Keď som túto historku spomenula jej milému škótskemu svokrovi na spomienke po obrade, zasmial sa a bolo mu jasné, že také čosi by mohla vymyslieť len ona. Možno sa raz ozaj všetci okolo toho totemu stretneme a zatancujeme si na jej počesť. Zatiaľ ostávame v tichom šoku. S nádejou, že jej duša sa má dobre. Že niekde surfuje. A že sa na nás blahosklonne pozerá, lebo vie, čo my ešte nevieme.
*Ospravedlňujem sa milovníkom moderny v architektúre. Po hlbšom štúdiu histórie krematória Nordheim som sa dozvedela, že ho vytvoril profesor A. H. Steiner, ktorý bol v 60-tych rokoch v Zürichu hlavným mestským plánovačom, popri profesúre na ETH v Zürichu. Ak by vonku svietilo slnko, priestor by sa cez farebné okná rozžiaril.
