V druhú adventnú nedeľu vám rozpoviem skutočný príbeh ako vystrihnutý z predvianočných romantických filmov.
Mám milých susedov, starší pár, obaja okolo sedemdesiatky, obaja rozvedení, spoznali sa pred takmer dvadsiatimi rokmi. On, bývalý šéfkuchár, vyhlásený pôžitkár, milovník dobrého jedla a vína, má mladšieho brata, ktorý pred dvomi rokmi ovdovel. Suseda to veľmi trápilo. Vždy chcel, aby sa všetci jeho blízki mali dobre, aby si neustále vychutnávali život. Chodil za bratom stovku kilometrov takmer každý týždeň. Navaril mu, pomohol upratať a aspoň trochu mu zmiernil smútok za manželkou.
V posledných mesiacoch však bratovi neustále pípal v nohaviciach mobil. Sused sa pýtal, čo sa deje, či prichádza nová známosť, no brat vždy len mávol rukou a tajomstvo si nechal pre seba. Až doteraz.
Pred domom susedovho brata sa každý víkend koná malý trh. Zelenina, ryby, syr, chlieb a na konci pojazdná kaviareň. Po manželkinej smrti trávil brat nášho suseda na trhu čoraz viacej času. Potreboval sa porozprávať a pookriať. Najviac sa však tešil na kus reči s majiteľkou pojazdnej kaviarne, ktorá vždy ku káve ponúkala nadýchané koláče. Zelenina a syry postupne prestali byť pravým dôvodom návštevy trhu. Týždeň už neubiehal pochmúrne a v spomienkach na staré časy, ale v radostnom očakávaní nasledovného víkendu.
Podľa meteorológov zažilo Švajčiarsko najteplejšiu jeseň za posledných 160 rokov. Počasie čipernému vdovcovi prialo a v jedno krásne jesenné ráno po dopití pravidelnej kávičky sa odvážil pozvať majiteľku kaviarne na večeru. Súhlasila.
Vysvitlo, že aj dáma pred dvomi rokmi ovdovela a býva v tej istej dedine, no na opačnom konci. Obaja nemohli uveriť, že v rovnakej obci prežili toľko rokov, no stretli sa až teraz. Susedova pôžitkárska duša dostala pred Vianocami najkrajší dar. Vedomie, že sa viac nemusí o brata báť. Je v dobrých rukách.
Keď nám odíde milovaný človek, zdá sa, že svet sa zrútil. Že sa už neoplatí žiť, lebo všetko, čo pre nás so životom súviselo, sa viazalo na nášho partnera. Boli to predsa naše spriaznené duše! Mali sme byť naveky spolu! Ako nás mohli opustiť?
Ich odchodom však dostávame najdôležitejšiu lekciu v živote. Učíme sa prerásť smútok a to si vyžaduje takmer nadľudskú silu. Na svete sme kvôli dvom veciam. Učiť sa rásť a učiť sa ľúbiť. Keď prerastieme smútok a zistíme, že dokážeme milovať viac ako jednu osobu, že vieme opäť niekoho ľúbiť, žasneme nad veľkosťou vlastného srdca.
Ak ste teda náhodou práve sami a myslíte si, že pre vás už nikto romantický film nenapíše, skúste trochu zariskovať. Oblečte sa do farieb a vyrazte do sveta. Zájdite na miesta, ktoré sú vám najmilšie a porozprávajte sa s ľuďmi. Nikdy neviete, kto s kávou či vareným vínkom čaká na druhom konci ulice. Prajem veľa šťastia. 😊
Foto for Pexels by Anna Urlapova
