Týždeň som v našej základnej škole viedla ateliér pre trinásť detí od 7 do 11 rokov, ktoré sa chceli naučiť iluzionistickým kúskom. Zašla som na hranice svojich limitov, ale na tých hraniciach som sa zas niečo nové naučila.
Na konci toho týždňa, vo štvrtok a v piatok, sme mali po dve večerné predstavenia. Naše iluzionistické číslo s deťmi akože prepichnutými v kúzelnej krabici trvalo iba štyri minúty a na rad sme prišli zakaždým takmer až na konci šou, čakali sme teda vždy hodinu a pol. Udržte trinásť nabudených detí v triede bez ujmy. Vytiahli sme filmy, slané rybky, cukríkové náhrdelníky, prestreli sme v triede veľké piknikové deky a nafúkali balóny. Hrali sme sa v daždi s lietajúcim tanierom a s loptou.
Pred posledným predstavením objednala kolegyňa tri pizze, ktoré zmizli do minúty. No presne dvadsať minút pred naším posledným vystúpením jednému chlapcovi došlo od stresu, únavy a pizze, ktorú ani nepožul, zle od žalúdka a zvíjal sa na chodbe na lavičke. Pokojným dýchaním sme ho nakoniec dostali do stavu, v ktorom sa odhodlal vystúpiť.
Už sme v kostýmoch čakali na odchod do manéže, keď do iného tichého chlapca, tretiaka, vošla zlosť. Dvaja naši najstarší mu praskli balónik, s ktorým sa hral a všetok jeho stres a frustrácia z uplynulého týždňa vybuchli v jeho citlivej duši do záchvatu hnevu. Dve pomerne silné ženy sme ho nevedeli udržať ani utíšiť.
Kričal všetky najhoršie slová, ktoré neadresoval len dvom dotyčným, ale nám všetkým. Oči mu horeli. Keď sa mu nepodarilo ujsť z triedy, podliezol pod stoly a schoval sa v najvzdialenejšom kúte. Odmietol objatie, akýkoľvek fyzický kontakt, iba som sa ho pokojným hlasom, ktorý som v tej chvíli dolovala zo seba iba námahou, snažila vytrhnúť z pazúrov zlosti. Čas nám však bežal a on sa celkom uzavrel do seba ako skala. Ostala pri ňom kolegyňa, tiež mamička z rodičovského tímu, ktorá pracuje pre bezpečnostné zložky a ovláda rôzne taktiky.
V noci po poslednom predstavení sme si v aule všetci spolu s učiteľským zborom a tímom rodičov zatlieskali, kým naši chlapi vonku demontovali cirkusový stan. V ten projektový týždeň vznikli nové priateľstvá medzi deťmi aj dospelými a naša komunita sa konečne po korone zomkla.
Keď som v tú noc ukladala svoju prváčku do postele, z ktorej sa mimochodom stala šikovná žonglérka s taniermi na paličke, uvedomila som si, že som práve dostala to, po čom som dávno túžila. Prináležím ku komunite skvelých ľudí vo skvelej štvrti. U nás to žije, všetci sa poznáme, zdravíme sa na ulici a naše decká si behajú z domu do domu. Hovoríme rôznymi jazykmi, no všetci sme mamy a otcovia s rovnakým želaním – aby naše deti mali krásny život.
PS: Z toľkých dojmov som sa spamätávala týždeň. Ak aj vy patríte k ľuďom, ktorí všetko veľmi citlivo prežívajú, odporúčam tento článok: https://www.forbes.sk/hypersenzitivita-ako-silna-stranka…/
