Keď si veľmi želáte schudnúť, podarí sa. Niekedy ale inak, ako ste čakali.
Nedávne stretnutia so slovenskými priateľkami mi vyniesli zopár komplimentov. „Človeče, ty si úžasne schudla, vyzeráš výborne! Ach, keby som aj ja vedela tak schudnúť!“
Pustila som sa do opakovaného vysvetľovania, že mi nie je čo závidieť. Od decembra som riešila tráviace problémy, na ktoré doktori nevedeli nájsť odpoveď. Pripísali to refluxu a labilnej psychike a dali mi nejaké lieky, z ktorých sa mi zatmelo pred očami a takmer som sa povracala.
Nasadila som si teda sama diétnu stravu, aby nevysvetliteľné kŕče v žalúdku a črevách prestali. Dnes nejem takmer nič z toho, čo moje priateľky. Prestala som piť kávu, jesť sladkosti, na obed a večeru mám tanier dusenej zeleniny, niekedy rybu alebo kura, na raňajky nesladenú kašu z ovsených vločiek so semienkami a matcha čaj. Nie je to zďaleka ideálne, ja mám jedlo rada. Budúci týždeň ma čaká pár ďalších vyšetrení, ale cítim, že sa konečne dostávam do pohody.
Týmto postom chcem ale povedať iné. Slovenská kultúra je posadnutá štíhlosťou. Sme neuveriteľne sebakritické. Neznášame svoje brucho, stehná, zadok, prsia. Z frustrácie sa potom vrhneme na šuflík s čokoládou, pretože „to aj tak celé nemá zmysel.“
Pritom stačí prísť hneď na začiatku sezóny na naše kúpalisko v Badene a uvidíte všetky možné typy tiel v najmenších bikinách. Baby nosia svoje krivky s hrdosťou a neriešia. Moja drahá priateľka s arabskými koreňmi, bohato obdarená prekrásna žena, bola mimoriadne znepokojená stratou môjho zadku. Ani by ju nenapadlo vyhladovať sa do plaviek. Poznám málo národností, ktorých ženy sú posadnuté štíhlosťou tak veľmi, ako Slovenky. Pramení to z výchovy. Naši rodičia nám od útleho veku vtĺkali do hlavy, aké máme byť. Počúvali sme odmalička vety typu: „Hádam takto nechceš ísť von!“ alebo „Ty si nejaká pribratá.“ alebo „To nemyslíš vážne, tieto plavky!“
Bohužiaľ, naši rodičia za to nemohli. Pochádzali z ešte prísnejších domovov a mysleli si, že nám kritikou spravia dobrú službu. Dnes je naša generácia v procese obnovovania sebalásky, sebavedomia, seba objavovania.
Prosím, pochváľte svoje telo. Robí vám dobrú službu. Ak je choré, vyhľadajte pomoc, pátrajte, pýtajte sa. Starajte sa oňho, nekŕmte ho umelinami. Mnohé naše neduhy ale začínajú aj tak v hlave. Zožierame sa otázkou, či sme skutočne dosť dobrí a v kuse sa za niečo trestáme. Dnes už vieme, že napríklad obezita je stavanie si ochranného múru medzi sebou a svetom. Aj ja som v procese uvedomovania si svojho tela, svojej energie, svojej schopnosti samo liečenia. Verím v modernú medicínu a viem, že dokáže pomôcť. Ale najväčšia sila je v nás samých. Kým si neceníme seba, svoje telo, svoje schopnosti, môže sa naša fyzická schránka na nás kľudne vykašľať. Tiež by ste večne nepomáhali niekomu, kto vám len nadáva. Nepomôžu nám žiadne diéty, žiadny šport, ak sa nenaučíme poďakovať univerzu za to, čo nám bolo dopriate.
„Nie sme telá s dušou. Sme duše s telom. Dostali sme telo, aby sme na tejto planéte dokázali fungovať. Keď toto pochopíme, stane sa náš život uvedomelejším a spokojnejším,“ píše indický autor Prashant Solomon.
Viac si o tom v angličtine môžete prečítať tu:
The balance of life – The Daily Guardian
A aj v slovenčine prikladám zaujímavý článok na túto tému.
Bunky načúvajú: Ako hovoríte s telom, vám môže pomôcť vyliečiť sa – Sila vedomia
Možno si niektorí pomyslíte, že takéto reči sú na vás príliš spirituálne. Predstavte si však roky, ktoré by ste ešte chceli na tejto Zemi a v tomto tele stráviť. Nebolo by fajn prežiť ich v harmónii so sebou samým?
PS: Naše miestne kravičkové krásavice si o bikinách aj tak myslia svoje 🙂
