Milujem Devín
Na Devínskej Kobyle mal kedysi ujo Lacko chatu a hoci mi naši vravia, že sme ju navštívili iba párkrát, mám ju v pamäti vymaľovanú ako najkrajšie miesto na svete. Na slnkom vyhriatych svahoch voňala materina dúška, za chatou zreli čerešne a celá Kobyla sa ozývala hmyzím koncertom. Vysmiata teta Eva ma učila pľuť čerešňové kôstky cez celú záhradu, kým sa všade rozliehal babičkin smiech. Ľúbila veselú spoločnosť. Mala som desať, bolo to tesne pred revolúciou a Devín bol ešte obohnaný ostnatým drôtom.
Potom sme mali štrnásť a učitelia nás v ôsmej triede vzali na rozlúčkový výlet na Devín. Na skalách sme v čiernych legínoch a s vysprejovanou vlnou nad čelom strúhali pózy pred foťákom. Šialené 90.roky.
Keď som mala vyše dvadsať, môj vtedajší frajer skladal na parkovisku pod Devínom vojenskú prísahu. Ušiel mi autobus a na slávnosť som prišla pešo, spotená a neskoro. To bol jediný raz, kedy som na Devín nemala pekné slovo.
Manžela som tam vzala tuším hneď pri jeho prvej návšteve Bratislavy a po Veľkej noci sme sa na Devín vybrali tri generácie. Magické miesto presiaknuté históriou, pred druhou svetovou predané Pálffyovcami Československému štátu za 1000 korún. Je z neho vidieť na jednej strane dnes už predanú chatu môjho detstva a na druhej veterné mlyny za hranicami, ktoré 11 rokov míňam cestou z Bratislavy do nového domova vo Švajčiarsku. Za tie roky som sa našťastie naučila nosiť moje mesto v sebe a kedykoľvek a kdekoľvek si ho privolám. Aj tie cikády na Devínskej Kobyle a babičkin smiech, kým vzduchom letia za susedov plot čerešňové kôstky.
