O Ježiškovi a škriatkoch

Ako to máte s Ježiškom? Odhaľujete všetky tajomstvá, alebo ste za triezvu realitu v každej situácii?

Mám jednu švajčiarsku známu, ktorej zásadou je úprimnosť. Aj na otázky štvorročného syna, kam sa podel ich zajačik, odpovedala – zomrel, museli sme ho vyhodiť. Predchádza vraj tak sklamaniam v dospelosti. Ďakujem pekne za také detstvo v úprimnosti.

Moje deti vyrastajú v obklopení víl stromových aj zúbkových, s Veľkonočným zajacom by sa rady hrali na schovávačku a darčeky nosí Ježiško. Vznikajú potom situácie, v ktorých sa človek riadne zapotí, ako napríklad na jar, keď chcela Sofie, vtedy ešte päťročná, namontovať kamery okolo celej záhrady, aby zistila, kedy a kam schováva Veľkonočný zajac vajíčka. Alebo keď Zúbková víla zaspala a nevymenila zúbok za mincu. 

Uplynulé koronové Vianoce nevedeli zas Ježiškovi asistenti za ten svet vymyslieť, ako dopraviť darčeky k deťom a zachovať moment prekvapenia. Všetci sme boli v kuse doma a staršia iba čakala na príležitosť, ako nás odhaliť. Jedenásťročná Miška už totiž vykrikuje, že na Ježiška neverí, že ten baliaci papier od neho predsa videla v mojej izbe a všetko to kupujem aj tak ja. Vehementne sa pred mladšou vyťahuje, ako odhalila podvod, ale po očku ma pozoruje, ako reagujem. Myslím, že sa mágie stále nechce vzdať. Ani sa nemusí. Ježiško existuje. Krabicu darčekov s odkazom nechal v pivnici, takže vianočný večer sa zmenil na honbu za pokladom.

Zachovávanie tajomstva má samozrejme za následok, že vás každý rok čaká väčšia výzva. Sofie chce totiž Ježiškovi napísať už tretí list, tentoraz s prosbou, aby každý darček schoval inde, a hľadanie bolo ešte napínavejšie. Neviem, či je vyššia moc na takéto logistické operácie pripravená. Kúzla sa ale nevzdáme a nič nevyzradíme ani pod hrozbou násilia. Čo by bol náš svet bez mágie, príbehov a legiend? Najmä teraz, keď už máme všetci všetkého dosť? 

Deti strácajú dôležité roky, berieme im krúžky, divadlá, koncerty, vianočné večierky, karnevaly… Prečo by nemohli aspoň snívať? 

Pamätáte sa na film Život je krásny? Taliansky herec a režisér Roberto Benigni je s rodinou počas druhej svetovej vojny odvezený do koncentračného tábora. Aby svojmu synčekovi uľahčil odlúčenie od matky a kruté podmienky, vymyslí hru. Ak syn nebude plakať za mamou, ani sa sťažovať a úspešne sa schová pred strážcami, získa body. Kto prvý nazbiera tisíc bodov, vyhrá tank. 

Viem, je to kruté prirovnanie k dnešnej situácii, ale keď si predstavíme, koľko detí žije kvôli pandémii v kriku, neláske a strachu rodičov o živobytie, pochopíme, že ilúzia, malé klamstvo, nie je zlo.

V triede staršej dcéry dovolili aspoň tzv. Wichtlovanie. Každý v triede si vytiahne z čapice lístoček s menom spolužiaka, ktorému má pripraviť drobný darček, no ten nesmie vedieť, od koho darček prichádza. Všetko je prísne tajné v zmysle zvyku, kedy podľa severskej legendy darčeky prinesú domáci škriatkovia. Hoci dievča, ktoré si Miška vytiahla, nepatrí k jej blízkym kamoškám, dala si na balíčku záležať. Zabalila pár svojich najobľúbenejších sladkostí a ešte o pol desiatej večer vyberala pištoľ na horúce lepidlo, aby na stužku pripevnila pár malých šišiek s vetvičkou. V triede vraj vládla nadšená atmosféra a aj najväčší bitkári neskryli radosť z darčekov od tajného škriatka.

Nech teda žije Ježiško, škriatkovia, čarovné bytosti a rodičia, ktorí s nimi s radosťou a láskou spolupracujú.

PS: Nám, rodičom, priniesol Ježiško darček už pred Vianocami. Po dlhokánskych rokov plánovania a stavania máme konečne v Badene nové kúpele, ktoré vám podrobnejšie opíšem čoskoro. Hoci nesplnili všetky očakávania, ideme sa z nich zblázniť od radosti. Tam sa pôjdeme vyvariť zakaždým, keď budeme hľadať inšpiráciu na nové zázraky. 

Tit. Photo by Ilona Frey on Unsplash

Takto Miške vypadol zúbok presne na Mikuláša pred 5 rokmi.

 

A takto si dobíjame baterky v nových kúpeloch.
Please follow and like us: