Uplynulý týždeň ma zasiahla zvláštna kombinácia hudobných okolností. Našla som dávno stratené CD milovanej Hany Hegerovej, s orchestrom sme nacvičovali dve nádherné skladby kedysi naspievané Ellou Fitzgerald, staršia dcéra trénovala do nemoty Smetanu na klavírny koncert a v telke dávali nový dokument o mníchovských rokov Fredyho Mercuryho k výročiu jeho smrti.
Kam som sa pohla, tam som si spievala a hoci bola mladšia dcéra celý týždeň chorá, hudba mi pomohla zvládnuť jej bolesťou rozhnevaný stav.
V sobotu sa konal adventný koncert. Miška chodí na klavír len rok a pol a nie je žiadny virtuóz, ale keď sa má niečo naučiť, vloží sa do toho celou vážnosťou svojho jedenásťročného bytia.
Takmer tridsať detí predviedlo v aule našej základnej školy jeden či dva klavírne kúsky a ja som pod rúškom len prehĺtala dojatie a zároveň veľký smútok. Tesne pred koncertom mi totiž priateľka zo Slovenska poslala list určený rodičom detí navštevujúcich “Zušku“ v Bánovciach.
Silvester Lavrík, známy slovenský spisovateľ a dramaturg, je riaditeľom Základnej umeleckej školy Dezidera Kardoša v Bánovciach nad Bebravou. Už pár rokov sa zo všetkých síl snaží zachovať vysokú úroveň umeleckého vzdelávania detí v podmienkach nedôstojných, často takmer vojenských. Aj z iných zdrojov mi je jasné, že umelecké inštitúcie sú to posledné, na čo sa na Slovensku myslí, a to nielen v časoch covidu. Veď načo by národu bolo umenie, taká zbytočnosť!
Silvester Lavrík sa hlboko vyznal z trápenia, ktoré škole spôsobujú štátne nariadenia. Od stretávania sa so žiakmi a ich rodičmi vonku v zime, po iné nezmyselné obmedzenia a náročnú dištančnú hudobnú výchovu.
„Pán minister školstva sa extra kompromisnícky vyspal a zatvoril jazykovky, zušky, aj krúžky. Urazil nás tým hneď trikrát, vôbec sa nikoho z nás nepýtal na názor, o naše návrhy a odporúčania sa ani len neobzrel počas celého trvania pandémie a opäť raz nás o tom informoval cez médiá, resp. sociálne siete…. Píšem Vám preto, aby ste vedeli, že nás táto situácia trápi rovnako ako Vás…. No my by sme boli radi, keby náš hlas vypočuli všetci kompetentní. A až potom prijímali rozhodnutia. Trebárs aj v piatok a narýchlo, ak treba, ale aby pamätali na to, že dôležité je nielen to, čo človek robí, ale aj to, ako to robí. Nie kvôli nám. Kvôli deťom. Ony nemôžu za to, že sa narodili do tejto pochabej doby plnej vražednej iracionality. Áno, stredovek neskončil, stredovek trvá. Tak sa nevzdávajme a nesprávajme tak, akoby deti bolo možné dať do skrine, či zamraziť na čas, kým nebude lepšie. Chápeme vážnosť okolností a doby, v ktorej žijeme, no nemienime sa jej poddať.”
Ľútosť nad týmto listom vystriedala vďačnosť za voľnosť, ktorú vo Švajčiarsku máme. Deti nám chodia na krúžky bez obmedzení, pred koncertom dokonca dostali hodiny skúšania navyše. Na samotný koncert mal prístup každý, kto predložil certifikát. V tej aule som si uvedomila, koľkokrát mi už hudba alebo iný druh umenia zachránili duševné zdravie.
Základné umelecké školy nie sú miestom, kam deti po škole odložíte. Sú to miesta, kde sa dejú zázraky. Fredie Mercury začal brať klavírne hodiny ako sedemročný. Hana Hegerová chodila od šiestich do baletu a Ella Fitzgerald chcela byť tanečnicou, kým na súťaži nespanikárila a neuchýlila sa, pre nadšenie nás všetkých, ku spevu.
Každý je posadnutý hľadaním šťastia, pritom šťastie stojí v kúte v podobe hudobného nástroja, je ukryté v zozname našich obľúbených spevákov, v tanečných krokoch alebo v mojom prípade, v zapojenom mikrofóne. Niekedy nám pri našich starostiach nedochádza, aké je umenie pre nás dôležité. Čo nám pomáha v najťažších chvíľach? Umenie predsa.
Alebo ako povedal Štepka v Radošinskom naivnom divadle: „Človek, kerý nemá rád hudbu, poránnu slušnú serióznu pesničku, to polla mna nemóže byt celý človek. Taký človek móže byt iba pólový, alebo štvrtový alebo šestnástinový.“
Poviete si, že nie každé dieťa chodiace do “Zušky“, sa stane slávnym a bohatým umelcom vypredávajúcim sály, štadióny a galérie. Môžete si ale byť istí, že sa odmalička naučí disciplíne, plánovaniu, zvýši si sebavedomie, zistí, že vlastnými schopnosťami môže vytvoriť čosi mimoriadne. Objaví význam slov motivácia, inšpirácia, naučí sa lietať vo výšinách, ktoré doma niekedy nemá šancu zažiť. Tvorivosť, ktorú v ňom rozprúdi hudba, tanec, pohyby štetca, sa už nedá zastaviť. Krajina, ktorá toto všetko svojim deťom dovolí a podporí ich v hľadaní vlastnej kreativity, sa stáva krajšou, láskavejšou, šťastnejšou. Ak to nedokáže štát, robte to, prosím, pre svoje deti vy a podporujte umelecké školy, ako sa len dá. Len vďaka vám a oddaným učiteľom spoznajú decká fascinujúce svety umenia, magické galaxie, ktoré nie sú vzdialené. Možno sa ich každý deň dotknúť.
List Silvestra Lavríka v plnom znení:
“Vážení pobúrení rodičia,
tento list bude obsahovať expresívne výrazy. Preto ho svojim deťom nedávajte čítať, ak si nenájdete čas vysvetliť im dôvody, prečo sa jeden riaditeľ základnej umeleckej školy k nim uchýlil. Pre istotu ich tu hneď vymenujem: kompromisníctvo, diletantstvo, zbabelosť, hlúposť a neslušnosť. Všetky sa budú týkať práce a správania sa tých, ktorí momentálne spravujú tento štát a veci verejné. Ideme na to.
Fungujete normálne? opýtala sa ma po zverejnení informácií o lockdowne moja vlastná žena, mimochodom učiteľka na základnej škole. Keď zbadala pobúrený zmätok v mojich očiach, zháčila sa: Aha, vlastne nie, vy učíte individuálne. V piatok bolo zase všetko inak. Pán minister školstva sa extra kompromisnícky vyspal a zatvoril jazykovky, zušky, aj krúžky. Urazil nás tým hneď trikrát, povedal som kolegyniam a kolegom na operatívnej porade – vôbec sa nikoho z nás nepýtal na názor, o naše návrhy a odporúčania sa ani len neobzrel počas celého trvania pandémie a opäť raz nás o tom informoval cez médiá, resp. sociálne siete.
Možno som trochu staromódny, a celkom určite bojujem proti zbytočnej byroktratizácii, no predsa len – predstavte si, že by ste Vy mali zháňať informácie od zamestnávateľa či zriaďovateľa kade-tade po internetoch. Najmä tie najzávažnejšie. Také, ktoré rozhodujú o zásadných veciach ako je to, kedy, kam a ako máte prísť do práce. Ja viem, zažívate to aj Vy. Ale ako sa to niekto opováži prenášať na deti?
Mali sme stretnutie s rodičmi prípravkárov (to sú tí najmenší, 5-6 roční). Pred dvoma týždňami. Pred školou. Prišli na hodinu, priviedli deti. Skupinové vyučovanie – teda už sme ich do školy pustiť nesmeli. Iba ak po jednom. Bolo to pred piatou, ale bola už tma. Kolegyne operatívne vymysleli hru so svetlom a na spievajúce tiene. Medzitým sme s rodičmi vymysleli systém individuálneho vzdelávania týchto najmenších. Kývali hlavami, chápali, spolupracovali. Po dvoch týždňoch je zase všetko inak. Nevadí, zase niečo vymyslíme, trala-lala-la.
Tento list píšem práve Vám preto, aby ste chápali, že ministrovi školstva som už písal. Niekoľkokrát. Nielen kvôli pandémii, lockdownu a tomu, že s nami, hoci sme škola, narábajú ako moja krstná mama s mechanickou metlou – keď mala prísť návšteva, rýchlo ju vytiahla z komory a prebehla ňou rohožku. A vzápätí šup do tmavého kúta. Aj nás poznajú, len keď sa potrebujú pred návštevou pochváliť tým, aké máme šikovné deti. Neprídete nám zaspievať, zahrať, zatancovať, zarecitovať? Odfotiť, pekný obrázok namaľovať? Veď len na päť minút. Veď len cvaknúť…
Minule si u nás pri príležitosti návštevy župana objednali program na desať minút. Po troch minútach harmonikára ťahali za rukáv z pódia, lebo pán župan sa ponáhľali. Päť detí, ktoré sa dva týždne poctivo pripravovali, ani nevystúpilo. Tým trom, čo vystúpiť stihli, zúrivo naznačovali, aby hrali rýchlejšie. Bohužiaľ, nevymýšľam si. Neprial by som Vám vidieť ten bolestný úžas v detských očiach. Ak som sa im a Vám ešte zreteľne neospravedlnil, prijmite moje ospravedlnenie aspoň teraz, prosím.
Stále dookola vysvetľujem všetkým, ktorí majú dosah na našu prácu, tri veci: 1. sme škola, nie občianske združenie na zabíjanie voľného času detí; 2. sme výberová škola, preto jej prevádzka potrebuje primerané materiálne zabezpečenie; 3. nie sme umelecká agentúra, ale škola.
Vysvetľujem to márne. A pri tejto príležitosti o tomto hovorím len preto, aby som zdôraznil, ako veľmi zreteľne a jasne si uvedomujeme, že prechod na dištančné vyučovanie je veľký atak na kvalitu poskytovaného vzdelávania. Je to, v porovnaní s normálom, asi to isté, ako keby ste si na rovine, vezúc sa na bicykli, dali najľahší prevod. Môžete si aj nohy odkrútiť, ale normálnu cestovnú rýchlosť nedosiahnete. Postavenie ruky pri hre na klavíri, či husliach, nátisk, hlasová kondícia, psychosomatické väzby pri tanci, či vystupovaní na javisku, technika kresby, praktické znalosti, budovanie mentálnej kompetentnosti a vôbec návyk pravidelne pracovať, to všetko sa stráca desaťkrát rýchlejšie, než buduje.
Mám výbornú žiačku, hovoril mi včera kolega klavirista. Chodí ku mne tretí rok. Neviem si predstaviť, že by mala na budúci rok absolvovať, lebo stále hráme druhácke učivo. A pritom je šikovná, pracovitá a jej mama našu situáciu chápe. Nuž, klobúk dolu, ak si uvedomíme, že z tých dvadsiatich piatich mesiacov, čo k nám dieťa chodí, sa temer dve tretiny času trápila, aj s mamou a pánom učiteľom – dištančne. Pán učiteľ má mobil gumičkou pripevnený na vešiaku, ten jej mobil drží celú hodinu mama v rukách. Prečo? Nuž aby ona jemu a on jej videl na klaviatúru.
Samozrejme, dištančné vzdelávanie je lepšie, než žiadne, ale ako vidíte, príklad s bicyklovaním uvedený vyššie nepreháňa. A pritom unavení sme všetci ako keby sme každý deň naháňali Sagana. A teraz teda k veci – nevidím žiadny relevantný dôvod na zatvorenie zušiek v situácii, keď školy a iné pracoviská ostávajú otvorené, pretože už niekoľko týždňov vyučujeme individuálne a teda k žiadnemu reálnemu premiešavaniu žiakov nedochádza. Nevidím vôľu ministerstva chápať špecifickosť nášho legislatívneho postavenia, lebo na nás uvalilo tie isté povinnosti ako na regionálne školstvo, no ani materiálne ani finančne to nezabezpečilo; kompenzáciu na udržanie zamestnanosti nám minulý rok síce poslalo, ale zriaďovateľ si to vysvetlil po svojom a s argumentom – veď vy ste učili „len“ dištančne, nám z nej priznal ledva polovicu. A to ešte s takým pišťaním poniektorých úzkoprsých účtovníckych duší, akoby im niekto zaživa funkčnú obličku vytŕhal z tela.
Nemajte však pocit, prosím, že ideme bojovať s celým svetom. Píšem Vám preto, aby ste vedeli, že nás táto situácia trápi rovnako ako Vás. Píšem preto, že chcem vysvetľovať naše stanovisko. Lebo najviac nedorozumení pochádza z urazeného mlčania. Píšem Vám preto, že stále verím, že je to náš spoločný problém. Že nám pomôžete hľadať schodnú cestu. Sú medzi Vami nanajvýš chápavé a nápomocné duše. Za to Vám patrí uznanie a vďaka. Aj u zriaďovateľa sa nájdu chápavé duše, bez nich by to vôbec nešlo. No my by sme boli radi, keby náš hlas vypočuli všetci. Všetci kompetentní. A až potom prijímali rozhodnutia. Trebárs aj v piatok a narýchlo, ak treba, ale aby pamätali na to, že dôležité je nielen to, čo človek robí, ale aj to, ako to robí. Nie kvôli nám. Kvôli deťom. Ony nemôžu za to, že sa narodili do tejto pochabej doby plnej vražednej iracionality. Áno, stredovek neskončil, stredovek trvá. Tak sa nevzdávajme a nesprávajme tak, akoby deti bolo možné dať do skrine, či zamraziť na čas, kým nebude lepšie. Chápeme vážnosť okolností a doby, v ktorej žijeme, no nemienime sa jej poddať. Urobíme všetko preto, aby škody, ktoré takto vznikajú na kvalite vzdelávania boli čo najmenšie a aby sme ich čo najskôr dobehli. Vy nám, prosím, venujte toľko priazne, koľko uznáte za vhodné. A povedzte o našich trápeniach každému, kto nám môže pomôcť. Povedzte to aj poslancom, aj županom, aj ministrom, lebo nás nepočúvajú. Veď kto by sa bavil s mechanickou metlou.
No a ešte k tým expresívnym slovám – myslím, že pri uplatnení postupov čítania s porozumením, ich v texte nájdete a dokážete aj adresovať tým, ktorým patria. Tento list posielam, aj keď mi je jasné, že zbytočne, aj pánu ministrovi aj do novín. A keď sa ma manželka najbližšie opýta, či fungujeme normálne, poviem jej, že áno. Najnormálnejšie ako sa len dá, podľa hesla: žime, potom uvidíme.
Srdečne a s úctou Silvester Lavrík, riaditeľ ZUŠ DK”
