O poslušných a neposlušných

Moja drahá jedenásťročná dcéra sa prestala rozprávať s kamoškou, s ktorou sa jašili od štyroch rokov. Začali mať na rovnaké veci celkom rozdielne názory a obklopujú sa zrazu celkom odlišnými skupinami detí. Miška inklinuje k chlapčenskému svetu s tvrdým športom, počítačovými hrami a anime charaktermi, kamoška zas k baletu a dievčenskej móde, ktorú si sama šije na stroji. Jej rodičia sú naši najlepší priatelia, na školských dotazníkoch ich máme uvedených ako druhé najbližšie kontaktné osoby. Rozchod našich detí nás rozosmutnil.

Paralelne s touto detskou krízou prišla povinnosť covid-certifikátu. Do už aj tak pekne naštvanej a koronou unavenej populácie vrazil certifikát klin a rozdelil nás na „dobrých-poslušných“ a „zlých-neposlušných“.

„Poslušní“, certifikovaní, sú presvedčení o svojom práve na slobodu jedenia v reštauráciách a tešia sa, že „neposlušných“ im zákon odpratal z cesty. „Neposlušní“ zas hlučne bojujú za svoje právo na slobodu prejavu a ostatných označujú prinajmenšom za fašistov. „Poslušní“ sa pasujú za najmúdrejších, „neposlušní“ za mimoriadne silných v presvedčení. Časť sveta na čele so svetovou zdravotníckou organizáciou brojí za očkovanie ako jediné východisko z tejto krízy a nádej na prežitie, ich oponenti sú presvedčení, že z dlhodobého pohľadu majú väčšiu šancu na prežitie práve tí neočkovaní. Zástupcovia oboch skupín už v tomto boji stratili nielen dlhoročných priateľov, ale aj sebaovládanie, nervy a kontakt s rodinnými príslušníkmi.

Obe skupiny ale spája to isté. Strach. Strach z nakazenia, strach z nežiadúcich účinkov vakcíny, oboch zároveň strach z budúcnosti. Fakt totiž je, že aj keď čísla nakazených čoskoro zas klesnú, nastane ozajstný boj o prežitie – v kríze ekonomickej. Až vtedy sa dostaneme do situácií, ktoré otestujú ozajstnú silu priateľstiev a rodinných zväzkov.

Som očkovaná a verím v modernú medicínu. Medzi mojich najbližších však patrí viacero nezaočkovaných z presvedčenia a ja som nemala dôvod, aby som si v pokoji nevypočula ich dôvody. Všetci plávame v jednom veľkom neznáme. Nik z nás nemá patent na okamžité zachránenie ľudstva, nevieme, čo z nás očkovanie, či neočkovanie spraví o pár rokov. Viem len, čo by nám pomohlo teraz.  Jeden druhému sa vyrozprávať, jeden druhého vypočuť. Skúsiť pochopiť dôvody a obavy toho druhého. Spomenúť si, čo nás spájalo pred týmto veľkým chaosom.

Pozvali sme priateľov na večeru. Naše dcéry veru nadšené neboli. Oduli sa a chceli sa od seba izolovať na opačných koncoch bytu. Predtým si ale od nás museli vypočuť jednu dôležitú vec: „Je nám ľúto, že nie ste priateľky, ale to sa občas stáva. Na vzájomnom priateľstve nás, rodičov, to ale nič nemení. Môžete si aj vojsť do vlasov, ale naše rodiny sa kvôli tomu nerozdelia. A vždy obe viete, kde nás môžete nájsť, keď sa budete chcieť vyrozprávať.“

Zmĺkli a ešte chvíľu sa durdili, no ich mladšie sestry už strúhali tanečné figúry podľa hry Just Dance a tomu ani v jedenástich nedokážu odolať. Nakoniec nám všetky štyri zahrali šialené bábkové divadlo, po ktorom sa váľali po zemi od smiechu, keď doma vyrobeným bábkam postupne odpadávali končatiny.

Žijeme komplikované časy. Ale budú ešte ťažšie, ak sa navzájom odcudzíme a postrácame.

„Prečo ľudia pália mosty a robia zo seba hostí,

Na tom druhom brehu, prosím, nestrácajte nehu…“

I.Tásler, R.Müller, Rieka

 

Please follow and like us: