O novej posile

Dovoľte, aby som vám predstavila novú posilu Švajčiarskej kravy. Katku Daniš Kóňovú mi vesmír posunul vďaka súťaži k výročiu založenia blogu a osud prezlečený za náhodu sa s detailmi skutočne vyhral. 

Bola som práve na Slovensku, keď som výherkyňu oznámila a ostala som v nemom úžase pri čítaní správy od výherkyne Kataríny: 

«Katka, ďakujem veľmi srdečne. Keď som vypĺňala vašu súťaž, povedala som si: “Ja to vyhrám”. O to väčší šok mám, že sa tak stalo. Sila myšlienok je skutočná. Zároveň prišla táto správa v najlepšom čase. Už dlhšie sa chcem ozvať a podeliť o svoj príbeh, ktorý je veľmi podobný vášmu. Tiež som sem prišla kvôli láske. Tiež som doma ako Hausfrau s dvoma dievčatami. Tiež som povolaním novinárka. Tiež mám túžbu písať, pretože ako rodina žijeme veľmi aktívne a radi blúdime po horách. Je to pre mňa signál z vesmíru, aby som do toho naozaj šla.»

Vysvitlo, že Katka býva vo Švajčiarsku iba 15 minút autom odo mňa, preto som ju musela vidieť naživo. Strávili sme spolu veľmi veselé raňajky, kde som sa o nej dozvedela viac. Má čoskoro 33 rokov, narodeniny slávi v novembri, je od Nitry a do Švajčiarska prišla pre lásku k manželovi, Slovákovi, ktorý pracuje ako ošetrovateľ na gerontopsychiatrii. Na Švajčiarsku ju uchvátila príroda a fakt, že ľudia s ňou žijú v súznení. Obávala sa povestnej chladnej švajčiarskej povahy, no zatiaľ vraj mali iba dobré skúsenosti a priateľské pozvania od susedov na grilovačku. 

Do Švajčiarskej kravy občas prispeje svojimi skvelými postrehmi a zážitkami z ciest. Tu je jej prvý. Vitaj, Katka!

Odísť do zahraničia kvôli láske?

To je len pre pochabé dievčatá. A ešte do Švajčiarska, bohvie, kde za humnami. Tam by som sa stratila a bez práce mi bude život v zahraničí na veľké guľové. Zanechať skvelú robotu doma a super portfólio kontaktov, to chce nielen guráž, ale aj samovražedné sklony. No človek mieni, vesmír mení. Alebo tá pravá láska v živote mení.

Dnes je to šesť rokov, z ktorých som už päť a pol doma. Prvý rok som strávila doslova na gauči. Neustále učenie sa nemčiny, lebo slovnej zásoby nikdy nie je dosť. Denne päť životopisov, na ktoré vždy prišla negatívna odpoveď. To bola moja cesta. Potom to konečne klaplo a šesť mesiacov v gastronómii mi veľa vzalo aj dalo. V treťom mesiaci tehotenstva som to zabalila. No a čo? Budem teda doma.

Rok sa stretol s rokom a bola som tehotná znova. Uf! Neviem, ako som to zvládla. Nepamätám sa. Išlo to mimo mňa.

Zrazu prišla korona a ja som, paradoxne, začala opäť žiť. Objavila som duchovnú cestu, ale aj seba ako stredobod môjho života. Zmenili sme manželovu prácu, bydlisko, prostredie, ale aj priateľov. Taký je život v cudzine. Jeden deň priateľov máš a druhý už nie. No vďaka nim som sa opäť naučila veľa o sebe. Prečo som tu a prečo som štyri roky doma s deťmi a nič nerobím. Aj keď, ono to tak celkom nie je, že keď si raz “Hausfrau”, sedíš doma na  gauči. Pečieš buchty a kváskové chleby. Alebo robíš vlastný biznis. Všetky tieto veci sú krásne, ale nie pre každú. Každá z nás má iné množstvo energie. Každá z nás má iné sny a túžby. Iné prostredie, kde žije. Iné názory a pohľady. To všetko je vzácne. Žienky, treba si to na sebe všímať a vážiť. A vychádzať z toho, keď blúdime na ceste a hľadáme správny smer.

Tak sa nebojte a poďte sem, do Švajčiarska. Je nám tu dobre. Jedine, žeby nie. Tak sa človek so schizofréniou vysťahovalca zamýšľa. Nebolo by mi lepšie pekne doma na Slovensku? Nemala by som tam lepšiu prácu? Nebolo by toto alebo tamto na Slovensku lepšie? Jasné, že by bolo, milá moja, ale skúsenosti, ktoré človek v cudzine nazbiera a veci, ktoré uvidí, tie ho robia skutočne bohatým!

Ale späť ku kváskovým chlebom. Joj, to je roboty, ako na kostole, no fajn relax pre robotné žienky. Chuť a vôňa domáceho chlebíka sa ničomu nevyrovná. Čo teda taká žienka domáca celé dni robí a ešte povie, že nič nestíha? Má deti. Deti sú malé, ale do jaslí ich nedám. Chcem si ich vycepovať s mužom sama, čo je bič ušitý presne na našu mieru. My radi žijeme s takzvaným bičom, vždy si všetko sťažíme. Načo chodiť na Slovensko cez leto, keď je relatívny pandemický kľud? Ideme vo februári, keď sú všetky okresy čierne. Absolvujeme tritisíc testov a kontrol na hraniciach a absolvujeme operáciu tak, aby nás počas tisíckilometrovej cesty späť do Švajčiarska bolel každý jeden výmoľ. Veď čo? Nech to trafí šľak.

To je náš život vandrovníkov a vysťahovalcov. Muž v práci, ja v práci na domácej pôde. Varím, periem, deti vyvádzajú, ako šialené. Chcú ísť von, keď varím pätnásťchodový obed. Chcú stavať veže a vlaky a dobijú sa medzi sebou presne vtedy, keď vysávam. Dala som si teda stopku. Takto moja práca predsa nemá zmysel. Odteraz som tu pre deti a pre domácnosť iba na čiastočný úväzok. Ten zvyšok je pre mňa, chcem sa rozvíjať. A teším sa na všetko, čo ešte príde.

 

Please follow and like us: