O desiatom prvom auguste

V prvý augustový deň má Švajčiarsko narodeniny. Pália sa vysokánske vatry, ktoré kedysi zvolávali vojakov k pohotovosti, nad mestami vybuchujú ohňostroje a ich dym sa mieša s vôňou grilovaných klobások a mäsa, ktoré Švajčiarov charakterizuje viac, než syr či čokoláda.
Pre mňa je to tento rok desiaty prvý august. Pred desiatimi rokmi som prišla do Švajčiarska ako prisťahovalkyňa s dieťaťom pod pazuchou, ako manželka, ktorá si bude nasledujúcich desať rokov do kolónky zamestnanie písať Hausfrau, žena v domácnosti.
Dlho mi trvalo prehltnúť svoju hrdosť a prijať fakt, že som sa z vysnívaného povolania v Bratislave presunula do kuchyne a k prebaľovaciemu stolu v celkom cudzej krajine. V Bratislave som bola „niekto“, tu som zrazu bola „nikto“. Dovoľte mi trochu pýchy, ktorá sa často nahlas nevyslovuje, iba sa nosí hlboko v žalúdku. Žiadna žena z nášho rodu nikdy nečušala v kúte a hovorila a robila si vždy zásadne svoje.
Švajčiarsko ma však prijalo bez ponižujúcich otázok. Bola som vydatá, mala som dieťa, starala som sa o domácnosť, manžel pracoval pre národné koncerny a skončili sme v kantóne, ktorého jazyk je mojím druhým jazykom. Som takmer úplne integrovaný člen miestnej spoločnosti. Uznávam miestne zákony, pravidlá a poriadok. Bola som vychovaná v slušnosti a úcte k druhým a to isté očakávam naspäť. V tomto mi švajčiarska mentalita mimoriadne vyhovuje.
Pred rokom, počas lockdownu, mi šlo za Slovenskom srdce roztrhnúť. Chytil ma azda najväčší smútok za rodnou krajinou za tých uplynulých desať rokov. Bála som sa o rodičov a priateľov, ale nemohla som sa zdvihnúť a cestovať späť. Od ľudí na Slovensku som si za tie roky vypočula veľakrát, prečo sa nevrátim, keď mi to tam tak chýba. Myslím, že iba odídenci dokážu pochopiť schizofréniu vysťahovalcov. Nikde nie ste poriadne doma, ste stratení v stratosfére a občas vás to tiahne jedným, občas druhým smerom. Nenadarmo sa vraví, že najšťastnejší sú tí, ktorí si nemôžu vyberať. Mať možnosť voľby je to najťažšie na svete, vždy ste v neustálych pochybnostiach, či ste si zvolili správne.
Mne to po desiatich rokoch došlo. Krajina, v ktorej som sa narodila, už totiž neexistuje. Československo sa rozpadlo a to, čo nám z neho ostalo, sa ďalej rozpadá. Rodičia a priatelia mi iste odpustia, ak poviem, že už netúžim bolestne za Slovenskom. Nie som človek, ktorý si dokáže v nefungujúcom štáte vytvoriť svoju bublinu. Potrebujem cítiť spolupatričnosť s miestom, kde žijem, na každej úrovni. Švajčiarsko nám to doprialo a hlboko si to vážime. Preto majú narodeniny krajiny helvétskeho kríža pre nás špeciálny význam. Všetko najlepšie, milé Švajčiarsko!

 

Please follow and like us: