O tichu a legendárnych ženách

 

Začal sa svet opäť hýbať prirýchlo na váš vkus? Lebo u nás áno. Škola beží len dva týždne, no už máme za sebou rodičko, deti si stihli narobiť v triedach problémy, manžela to pracovne ťahá na skusy do Ameriky a mne sa po prázdninách črtá nový biznis. Pomaly, pomaly! Ešte ma nechajte! Ešte som v prázdninovom rozjímaní.
V spomienkach sa vraciam na miesto pokoja. Jeden z najsilnejších zážitkov tohto leta bol jednoznačne provensálsky kláštor Ganagobie, kde sme sa ocitli osamote s mojou sestrou. Pôvodne nás sprevádzal aj jej manžel, pes a všetky naše deti, ale tých našťastie viac fascinoval okolitý les. My dve sme teda dostali voľno.
Kláštor Ganagobie bol založený okolo roku 950 a dodnes v ňom sídli rád Benediktínov. Kostolík zdobia najdôležitejšie mozaiky francúzskej histórie a s množstvom bájnych tvorov patria vraj k prvým vyobrazeniam dobra a zla.

 

V to júlové dopoludnie nebolo navôkol takmer nikoho, iba dvaja páni, podľa tričiek a kamier zamestnanci juhokórejskej televízie. Mali sme šťastie, pretože práve nakrúcali časť dokumentu, pre ktorý im pózoval miestny páter. Tých za normálnych okolností nestretnete, ak nepatríte k návštevníkom kláštorného hotela.
Miestny mníšsky rád benediktínov je síce čisto mužským rádom, no nesie meno Spoločenstva Svätej Márie Magdalény. Čo má však bývalá hriešnica Mária Magdaléna spoločné s Provensálskom? Podľa legendy veľmi veľa.

 

 

Kresťanstvo tvrdí, že radodajná Mária Magdaléna sa stala Ježišovou učeníčkou, sám z nej vyhnal démonov a po svojej smrti sa jej zjavil ako prvej. Kam sa ale podela potom? Z Palestíny ju vraj vyhnali na more na lodi bez vesiel, aby vo vlnách zahynula. Zázrakom sa ale dostala k brehom južného Francúzska, kde začala kázať kresťanstvo. Nakoniec sa na tridsať rokov utiahla do samoty jaskyne v regióne Sainte-Baume medzi Marseille a Aix-en-Provence, kde žila asketickým životom. Jaskyňa v Sainte Baume je dnes dôležitým pútnickým miestom rovnako, ako Ganagobie.
Či je v legendách ukrytý kus pravdy, či nie, pútnické miesta sú vskutku magické. Uprostred rýchleho a často mätúceho sveta nám doprajú pokoj a poskytnú čas na upratanie myšlienok. Možno práve preto stretávam v poslednom čase toľko žien, ktoré sa rozhodli zmeniť svoj život a kráčajú vpred tomu, v čo veria. Predošlý rok sme totiž okrem strachu a neistoty počítali aj veľa tichých dní osamote, bez ruchov okolitého sveta. Mali sme šancu pohrabať sa v sebe a zistiť, v čom sme najlepšie, čo dokážeme dať tomuto svetu a zároveň sebe. Teraz sa do toho púšťame naplno a po čase v askéze sa mnohé ženy stávajú legendami vo svojom odbore.Svet sa zas stáva rušným miestom a možno si niekedy poviete, že tá kovidová izolácia nebola najhoršia. Mnohí sme ostali mimoriadne citliví na hluk a prudké zmeny. No omnoho viac veríme svojim schopnostiam a vieme, že nastal náš čas. Prajem vám mnoho krásnych plánov a síl na ich uskutočnenie.
PS: Tí kórejskí filmári tam boli nakrúcať farebné vitráže. Pre kostolík ich vyrobil istý páter Kim En Joong, Juhokórejčan, ktorý počas štúdia umenia v Soule pre seba objavil kresťanstvo. Odsťahoval sa do Európy, kde sa v sedemdesiatych rokoch stal kňazom a svoje umelecké vlohy potom ponúkol kláštoru. Aj celkom nepredstaviteľné veci sa môžu stať skutočnosťou, ak na tom zapracujeme.

 

 

 

 

 

Please follow and like us: