Skončili sa nám prázdniny. Trvali iba päť týždňov a do poslednej chvíle sme netušili, či sa máme odvážiť čosi plánovať. Nakoniec však z toho vyšlo vysokohorské rozjímanie v nemeckých Alpách, prekrásne celorodinné stretnutie v Provensálsku, talianska Ligúria s takmer dokonalou romantikou a švajčiarske zablatené zábavy v štýle letného festivalu.
Keby sme toto všetko vopred plánovali, bola by som v strese, ako po iné letá. Nie je to pre tie naše citlivé detičky priveľa? Čo ak chytia z tých náhlych zmien horúčky, hnačky, ekzémy, alergie, nekonečné vracačky? Na našich uplynulých cestách sme si zažili všeličo.
Toto leto na mňa zrazu sadol pokoj. Len som poprosila dobré energie, aby nás sprevádzali a prestala som sa trápiť tým, čo bude.
Moje staré ja by prišlo z dovolenky mentálne unavené. Obľúbený hotel v Nemecku totiž sprísnil všetky pravidlá, staršia dcéra dostala v Provensálsku silnú alergiu na mačky a mladšia sa celotelovo vyhádzala netušíme z čoho. Taliansky hotel bez predošlého upozornenia kompletne zasypal pláž postihnutú eróziou super ostrým nepríjemným štrkom, v Miláne u svokra bolo sto stupňov a roje komárov a po návrate do Švajčiarska takmer v kuse lialo až dodnes.
Moje nové ja ale nemalo čas trápiť sa malichernosťami. Neustále ma oblievalo dojatie, že to vyšlo. Že sedím s mamou a sestrou v kaviarni na námestíčku v centre Provensálska. Že môžem vidieť východ slnka nad levanduľovým poľom. Že sa moje deti deväť dní hrajú so sesternicami, bratrancom a ich psom. Že stojím so sestrou pod krížom na prastarom pustovníckom mieste v Ganagobie. Že sme otcovu sedemdesiatku korunovali obedom v historickom mestečku a zavŕšili vydarenou rodinnou fotkou.
Manžel nás mal prísť do Francúzska iba vyzdvihnúť a vziať späť domov. Tých deväť dní bez nás ho však primälo zmeniť plán a vziať si dovolenku navyše. Taliansko ostalo pre deti prekvapením až do poslednej chvíle a z toho nadšenia odišli aj posledné stopy alergie a výsypu. Vďaka štrku na pláži bola voda v mori čistučká, dalo sa výborne potápať a večer deti odpadli od únavy, takže si rodičia mohli dopriať večernú plážovú romantiku.
Tu, v Diano Marina sa moja staršia naučila pred rokmi plávať, mladšia chodiť. Je to šarmantné mestečko, kde sa veci príliš nemenia a z pizzerie vás zdraví rok čo rok ten istý starý pán Severino.
Na pláži som stretla staršiu dámu, Švajčiarku, ktorá sem pravidelne chodí už 30 rokov. Za muža mala taliansky hovoriaceho Švajčiara a letá trávili v Diano spolu, kým uplynulý rok neskonal. Rozhodla sa, že bude udržiavať tradíciu a príde každé leto aj sama, pokiaľ bude môcť. Šla z nej radosť a optimizmus. “Každé ráno sa zobudím a som jednoducho vďačná. Za to, že som v dobrej kondícii, za dobrých ľudí okolo, za slnko, za to, že sa sem môžem vrátiť,” usmievala sa.
K nášmu rozhovoru sa pridal opálený Nemec okolo päťdesiatky s dlhými sivými vlasmi v chvoste a začal kázeň o dôležitosti čistých čakier a rôznych úrovniach vedomia, ktoré spoznal na cestách po svete. Tiahol z neho pritom alkohol. Stará dáma sa naňho pozrela, mávla rukou a vraví: “To je na mňa príliš komplikované, mne stačí tešiť sa zo života.” Vyberám si prístup starej dámy, hoci silu čakier nepopieram.
V Miláne sme konečne vystískali svokra aj švagra a komáre-nekomáre, predebatovali sme večery na terase nad plnenými olivami a pohárom vína. Po návrate do Švajčiarska už pri kúpalisku stál obrovský nafukovací hrad a čerstvo vykosený kukuričný labyrint, nebol teda čas ani na podovolenkovú melanchóliu. Pozrite si na Netflixe film Yes Day. Je o rodičoch, ktorí sú príliš zamestnaní, aby sa dokázali spontánne radovať. Deti ale vymyslia, že aspoň jeden deň musia rodičia povedať na všetko, čo si budú želať, áno. Neželajú si veci, ale zážitky. Je iba na rodičoch, či ten deň dokážu dotiahnuť podľa pravidiel do konca, alebo to vzdajú. Počas tohto leta si každý z nás mohol užiť svoj yes-day a boli to zatiaľ naše najkrajšie prázdniny.
Pre viac fotiek navštívte Švajčiarsku kravu na Facebooku a Instagrame.
Please follow and like us:
