O hotelových radostiach

Malé upozornenie pre všetkých, ktorí si zabeštelovali dovolenku – dobre si prečítajte obmedzenia pobytu, ktoré sú väčšinou uvedené najmenším písmom kdesi na stránke hotela. Neviem, prečo sme si mysleli, že všetko bude tak, ako predtým. 

Do nemeckého rodinného hotela v Allgauských Alpách sa vraciame pravidelne už štyri roky. Objavili sme ho kedysi náhodou, keď boli všetky švajčiarske zimné strediská beznádejne plné a ostali sme mu verní. Je to detský raj s výhľadom na ružové západy slnka nad horami, v rybníčku si plávajú žubrienky, pod hotelom híkajú somáre a zo sauny je výhľad na lanovku. Zrazu sme si však museli privyknúť na iné maniere. Pcr-testy nesmú byť staršie ako 24-hodín a platia pre deti od 6 rokov (nájdite si pre istotu ambulanciu, ktorá nezabudne testy poslať do labáku, aby ste ako my nečakali o deň naviac a nemuseli to celé opakovať). Aj s platnými covid-pasmi vám zmerajú teplotu a po zaplatení preddavku vám oznámia to najlepšie: pridelia vám časy, v ktorých môžete navštíviť bazén, sauny, herne a deti od troch rokov tiež vyfasujú rúška. Pocit slobody, ktorý nás sprevádzal pár posledných týždňov, šiel dokelu. 

Manžel unavený z práce a švajčiarskych diaľnic sa na recepcii skoro rozplakal, že na nás práve nevychádza sauna. Mladá recepčná s ešte neskazenou ochotou pomáhať, nám hneď ponúkla zmeniť celý pobyt do inej farebnej skupiny, aby si vyčerpaný otec rodiny mohol ísť vyhriať údy. Prijali sme. Všetko sa dá. „Ako ale kontrolujete, či hostia pridelené časy dodržiavajú?“ „Spoliehame sa na ich svedomie,“ odpovie recepčná a ja len dúfam, že si naivnú lásku k ľudstvu ešte dlho zachová.

Poznámka: Pobyt v hoteli si hradíme sami. Toto nie je reklamný článok.

Zo zvedavosti som si zavolala do službami podobného hotela vo Švajčiarsku. Okrem toho, že neponúkajú plnú penziu a povinnosť rúšok je rovnaká, do bazéna a wellnessu púšťajú iba dvanásť  ľudí naraz. Spomenula som si na závody ranných turistov pri mori, kto prvý obsadí lehátko. Nakoniec sme ešte celkom dobre obišli.

Cestovanie nám chýba, nevieme si pomôcť. Počas korony sme boli mimoriadne disciplinovaní, ale za to, že nás pravidelne „svrbí riť“, nemôžeme. S tým sme sa narodili a večne na jednom mieste neobsedíme. Ak však na cestách nájdeme miesto, ktoré vo všetkom štimuje, radi sa vraciame. Vtedy ale vyžadujeme, aby veci boli také, ako predtým. Štvú nás obmedzenia a z nových pravidiel sme nervózni.

Ufrflanosť dospelých si vyriešila staršia, desaťročná dcéra, po svojom. Ešte je celá rozhodená, lebo po štyroch rokoch prechádza na druhý stupeň v inej škole a dodatočný stres nepotrebuje. Škola sa v našom kantóne začína už deviateho augusta. Čas nám beží.

Vybehla so mnou v prvý večer skontrolovať žubrienky v rybníčku, vďaka ktorým volá hotel odmalička Frog-hotel a nevedela sa vynadívať na ružový horizont nad Alpami.

“Mama, tu je tak krásne! Pozri, aj rybníček je ružový!”, volala slovenčinou, ktorú ani po desiatich rokov vo Švajčiarsku nestratila. Pritiahla si malú plť cez rybníček, potom si ako malá morská víla sadla na skalu pri vode a pozorovala príchod večera. Ostali sme tam dlho sedieť a takmer potme sme sa cez vysokú trávu pobrali naspäť do hotela. Z lesa, ktorého letná vôňa sa za tie roky nezmenila, zahúkala sova. V ten večer už Miška nepýtala tablet, ani telku. Rozprávala mladšej sestre o žubrienkach, sove a hore ružovej, ako jahodová zmrzlina.

Nech vás čokoľvek stretne na cestách v toto leto, spomeňte si na úprimnú detskú radosť z jednoduchých vecí. Tých je ešte všade navôkol do sýtosti.

 

 

Please follow and like us: