Reštaurácie sa otvárajú, hurá! Rodina Mannino sa púšťa do nových dobrodružstiev. Dajte nám podnik, a my vám ho s radosťou skritizujeme.
Pár ulíc od nás sídli vychýrená reštaurácia. Libanonské špeciality, chuť nebies, pokrmy od výmyslu sveta. Má to však háčik. Reštaurácii kraľuje pani hlavná s povahou vyhadzovačky. Ženská nepríjemnejšia ako otlak a môžete si byť istí, že vám svojou obsluhou zaručene pokazí kulinársky zážitok. Pri objednávaní vás presvedčí, že si dáte to, čo ona povie a v objeme, ktorý sama určí. Celý čas vám tyká a opovážte sa protestovať. Riskli sme to presne trikrát, lebo plneným mäsovým taštičkám sa iba veľmi ťažko odoláva.
Počas korony sa reštaurácia zmenila na take-away. Ach, tá radosť! Fantastické jedlo sme si v kľude a bez bacharky zjedli doma. Znova otvorili prednedávnom a ku stolom sa vrátili iba najsilnejšie povahy. My ostatní stojíme v rade na objednávku a kvôli výnimočnému jedlu vydržíme aj pokriky od vyhadzovačky. Akonáhle na nás príde rad, schmatneme tašku a utekáme. Ten stres ale za to stojí.
Ak ma ešte nepoznáte, veľmi rada jem.
Som ten typ, ktorý ide úspešne zvládnutú diétu osláviť obľúbenou čokoládovou tortou. Aj moja rodina je gurmánsky založená a pán manžel, hoci povolaním dátový architekt, sníva o malej taverne, kde by pri dobrom vínku ponúkal každý večer inú zo svojich špecialít.
Na jar som si zaumienila schudnúť a oprášiť činky, ale poriadne. Za tri mesiace som schudla šesť kíl a naučila som sa žiť s oveľa menšou spotrebou cukru. Pomohla mi jedna skvelá žena, s ktorou vám rozhovor prinesiem už čoskoro.
Schudla som síce, ale moja vášeň pre jedlo ostala. A akurát takáto nízkocukrová zrazu sedím s rodinou v novoobjavenej mexickej reštaurácii v Zürichu.
La Taqueria La Taquería | Fast. Fresh. Mexican. | Zürich (lataqueria.ch)ukrytá v štvrti Altstetten je vraj, akoby ste preniesli mexickú babičku do Švajčiarska. Nikdy som v Mexiku nebola, ale naši známi, odborníci na danú problematiku, si ju veľmi pochvaľujú. Je to prvá autentická mexická reštaurácia a take-away vo Švajčiarsku a najesť sa sem chodí celý svet. To, čo je pre Taliana pizzeria, to je pre Mexičana taqueria. Tacos, burritos, quesadillas, všetky druhy placiek z kukuričného cesta plnené mäsom a zeleninou.
Aj ňune, milé moje dcéry, čo väčšinu jedál obrblú, boli nadšené. Ochutnali sme Burrito Al Pastor, marinované bravčové v placke s čerstvou salsou, avokádovým guacamole a ananásom, malé taquitos, tacos s kuriatkom, cibuľkou a smotanou a zapečené quesadillas so syrom a grilovaným hovädzím. Deti sa nevedeli dojesť mexickej ryže so zeleninou. Na salsu s názvom “Böse”, čiže zlo, si ale dajte pozor. Tá fakt, ale naozaj že veľmi páli.
Po obede nesmie chýbať káva a dezert a keďže si z Talianska a Malorky pamätáme churros, fritované cesto v tvare hadíkov, nezaváhali sme.
Lenže pravé mexické churros sú zákerné!
Váľajú sa v kile cukru a namáčajú sa nie do roztopenej čokolády, ale do krému dulce de leche vareného z mlieka a cukru hodiny. Ak si k tomuto celému dáte silnú kávu, spôsobili ste práve telu dokonalý šok. Nechápe totiž, ako po troch mesiacoch mierneho prísunu čohokoľvek, ho zrazu zavalíte novými chuťami, kopou cukru a kofeínu. Srdce mi šlo z hrude vyskočiť, pred očami sa mi zatmelo a prisahám, že som prežila malý infarkt. Ľudia, nerobte sprostosti ako ja, šetrite sa.
Problém je, že ani malý infarkt mi nezabráni venovať sa analýze nových podnikov. Veď dobrému jedlu ma už moji rodičia učili.
Mama vie výborne variť a otec vždy s nadšením vyhľadával dobré reštaurácie.
Ak nejakú objavil, ostali sme jej verní. V každej jednej však skôr či neskôr prišlo k odchodu kuchára alebo zmene majiteľa a pre nás, hostí, nastalo trápenie. Keď som pred desiatimi rokmi zo Slovenska odchádzala, dali sa dobré, obsluhou príjemné a cenovo dostupné reštaurácie v Bratislave zrátať na jednej ruke.
V predošlom povolaní som sa ako redaktorka ženského časopisu všeličo o kuchároch naučila. Spravidla, tí mediálne známejší boli nesympatické namyslené potvory. Ale v pamäti mi ostal rozhovor s veľmi milým Marcelom Ihnačákom, ktorý dokázal z mála vytvoriť jednoduché, no skvostné pokrmy plné poctivých chutí. Pozerám, že mu vyšla kniha Hostina, tú si určite objednám.
Vraj sa ale na Slovensku veci menia. Známi mi hlásia výrazný posun k lepšiemu a ja sa už neviem dočkať, kedy to všetko prídem otestovať.
Zatiaľ sa musím uspokojiť s miestom, na ktorom sa môj pán manžel cíti ako doma a ja chápem, prečo.
Žijeme v oblasti so zvýšeným výskytom Talianov z ďalekého juhu – Kalábrie a Sicílie. Miestna továreň na výrobu turbín ich sem nalákala ešte v sedemdesiatych rokoch a s nimi aj ich špeciality. Môj svokor pochádza z Reggio di Calabria, miesta, kde v lete namiesto do pizzerie sadnete do zmrzlinárne a objednáte si obrovskú briošku plnenú zmrzlinou, ktorú zapijete ochutenou ľadovou triešťou, granitou. To sú chute, ktoré si môj manžel pamätá z detstva a ja som si ich v Kalábrii tiež zamilovala.
Tešili sme sa preto ako malí, keď sme objavili zastrčené talianske take-away v Badene zvané Dolce e Salato. Patrí starému pánovi, rodenému Sicílčanovi, ktorý prišiel kedysi dávno vyučovať kuchárske umenie do Švajčiarska a už tu ostal.
V kuchyni sa to prehýba prezdobenými tortami na talianske oslavy narodenín a krstu a plnia sa arancini, jedlo na úrovni antidepresív.
Vyrobiť dobrý ryžový vyprážaný kužel plnený mäsom alebo hráškom s mätou patrí k vysokému umeniu. Tvarom má pripomínať sopku Etnu.
A tie zákusky, keksy a briošky. Profiteroles, amaretti, cannoli, tartufi, sfogliatelle – počujete tú hudbu? To všetko sú názvy sladkých koláčikov, po ktorých si Taliani oblizujú prsty pri šálke espressa. Medzičasom nájdete v Badene aj ich pobočku Da Giuseppe, modernú verziu talianskeho take-away. Ale zastrčená výrobňa pod mostom je naše miesto.
Ak máme s manželom nečakane voľný čas na rande, stavíme sa tam na kávu, arancino a koláčik. A ak sú deti po školskom týždni hotové, dovedieme ich na plnenú vyprážanú pizzu panzerotto. Spájame to s kurzom taliančiny a učíme ich mená všetkých tých nebeských pokrmov. Nech si v budúcnosti vedia vážiť poctivé kuchárske umenie a dokážu vychutnávať jedlo aj život tak, ako sa má. Bez stresu, s láskou a slzami radosti v očiach.
Tit. foto: hostina v libanonskej reštaurácii Skarabäus, Wettingen
