Pochádzam z rodu veľmi zanovitých žien. Babičky, tety, pratety, všetky boli učiteľky. Nebolo to s nimi najjednoduchšie. Poznáte učiteľský syndróm? Mala ho každá bez výnimky. Nie moja mama, veľmi túžila stať sa architektkou. No keď prišli prihlášky na školu, vybrala si medicínu. Dodnes vraj netuší, prečo sa tak vtedy rozhodla. Pamätá si len, že ju viedla akási neviditeľná ruka.
Tá ju počas štúdia spojila s mojím otcom a s čerstvým diplomom preniesla z Bratislavy do Skalice. Ak ste ako medici chceli získať poriadnu prax, šli ste tam, kde líšky dávajú dobrú noc. Ešte vo vysokom štádiu tehotenstva, so mnou v bruchu, kráčala cez veterné skalické polia za pacientmi. Jej zmysel pre povinnosť bol občas sebazničujúci. Nejestvuje lepšia charakteristika znamenia Lev, ako moja mama.
V Skalici získali naši prax natvrdo a do Bratislavy sa mohli vrátiť až po zásahu právnika, lebo im skalická nemocnica nedovolila odísť. To všetko zažívali v hustých časoch komunizmu rokov osemdesiatych, kým im doma behali dve malé deti.
V Bratislave si našli jednoizbový byt a na skúšky sa učili po nociach na striedačku v prázdnej vani, na ktorú položili dosku na vaľkanie cesta. Mama najskôr ošetrovala v ambulancii deti, potom študentov, a neskôr zložila skúšky zo špecializácie, ktorá ju fascinovala najviac, z genetiky. Občas nás nemala dať komu povarovať, brávala nás teda do práce. Nemocnice boli pre mňa od detstva vzrušujúcim miestom a bielych plášťov sa nebojím. Pri mame v ordinácii som mohla vystrihovať z fotky malé chromozómy, ktoré sa potom lepili do lekárskej správy. Ešte som nevedela, že som na mamu hrdá.
Náš vzťah totiž nebol vždy jednoduchý. Mama vyrastala bez materinskej lásky. Babička bola typ karieristky. Hoci sa v triede starala o kopec detí, doma ju vlastná dcéra veľmi nezaujímala. Mamu vychoval jej otec, poznačený zážitkami z vojny, stará mama a jej teta, ktorú sme vždy volali krstná mama. Ona sa stala náhradou za mamu. Vlastné deti mať nemohla, doučovala decká z okolia Ondrejského cintorína a svoju neter a neskôr jej deti nadovšetko ľúbila.
Moja mama aj tak, v snahe dokázať, že je materskej lásky hodná, naučila sa žiť perfekcionizmom. Čisté jednotky, predsedníčka triedy, prijatá na medicínu, primárka. Ja som však zdedila po otcovi povahu, ktorá ma nechala plávať životom v štýle “veď nejako už bude”, a to mamu privádzalo do zúfalstva. Vedela, že mám na viac, ale moja lenivosť a ľahostajnosť voči povinnostiam ju ubíjala. Mňa zas morila jej túžba po dokonalosti a neschopnosť uvoľniť sa a len tak sa spontánne radovať zo života. Nechápala som jej problémy.
Z genetiky musela po konflikte s primárom odísť. Okamžite sa poobzerala, kde by mohla pomôcť, zložila skúšky z teórie zdravotného poistenia a začala lekárov učiť správne vypĺňať papierovačky pre zdravotné poisťovne. Často im zachránila nemalé peniaze. Genetika jej ale veľmi chýbala. Prešli roky, zomrel jej milovaný otec a narodilo sa šesť vnúčat. Vlastná matka, s ktorou prežila život plný konfliktov, potrebovala na starobu pomoc.
Desať rokov dochádzala za babičkou každý druhý deň s čerstvo navareným obedom na opačný koniec Bratislavy, aby ju obriadila, upratala jej a pripravila lieky. So starobou sa dostavil aj Alzheimer, babičku mátali ťažké bludy a za nič nechcela opustiť svoj byt a presťahovať sa k našim. Mame sa podarilo vybaviť jej liečbu, ktorá príznaky zmiernila. Zakaždým však dvere na babičkinom byte otvárala s očakávaním toho najhoršieho. Dlhoročný stres mame privodil autoimúnne ochorenie, ktoré sa postupne zhoršovalo. So sestrou sme dávno žili v zahraničí a prosili sme ju, aby našla k babičke pomocnú silu. Párkrát to na krátky čas urobila, no zmysel pre povinnosť jej nedovolil odložiť zodpovednosť na ramená niekoho iného. Vedela, že nevládze, ale nedokázala nechať matku na geriatrii či v ústave. Keď sa babičke prihoršilo, upravili naši svoj byt a starali sa o ňu niekoľko mesiacov deň a noc, kým na Veľkú noc uplynulého roku nezomrela ako takmer storočná.
Ako sa cíti žena, ktorej odchod matky, posledného pokrvného predka, sníme z pliec obrovskú ťarchu? Vraj sú to veľmi rozporuplné pocity. Na istý čas nastane v hlave prázdno. Človek stojí v otvorenom bezhraničnom priestore a nevie, čo s náhlou slobodou. Nevie, či má na tú slobodu energiu.
Po akom-takom zotavení zazvonil mame telefón. Či nejde naspäť na genetiku, lekárov je málo, potrebujú ju. Nasadila si teda respirátor a v časoch najzúrivejšieho covidu šla do nemocnice robiť to, čo ju vždy najviac napĺňalo. Uvidí, dokedy vydrží. Ale radosť pacientiek, ktorým oznámi dobrú správu, jej vraj za to všetko stojí.
Neviem, aké máte vzťahy so svojimi mamami. Viem len, že je dôležité veľa sa o všetkom rozprávať. O pocitoch, aj vzájomných krivdách. Za ten čas, čo sme spolu na tomto svete, nech je všetko vypovedané.
Keby som mohla, postavila by som mame sochu. Možno sa mi to raz podarí, zatiaľ jej aspoň poviem, že je výnimočná. A že mi je cťou a privilégiom byť jej dcérou. Musela som do toho poznania dorásť, ale tuším, že kus jej sily je aj vo mne a môžem ju tak dávať ďalej svojim dcéram.
Mami, všetko najlepšie ku Dňu matiek. Neviem sa dočkať, kedy sa zas uvidíme. Ľúbim ťa.
