Boli to krásne časy. Časy, kedy sme mohli objímať a bozkávať, koho sme chceli. V tých neuveriteľných časoch, pred desiatimi rokmi, sme mali svadbu.
Ako k tomu došlo, sa dočítate tu: O tom, ako som nechcela odísť – Švajčiarska krava (svajckrava.com)
Vydávala som sa v Bratislave tesne pred odchodom do Švajčiarska. Keďže som si brala cudzinca s trvalým pobytom v zahraničí a dovolili sme si mať dieťa ako nezosobášení, absolvovali sme nekonečnú tortúru papierovačiek v dvoch až troch jazykoch.
Vo svadobný deň ma naši omylom zamkli a drahá kamoška, kaderníčka, k nám liezla cez bránu a okno. Dieťa dostalo pred odchodom na obrad do rúk zelenú žabu, drevenú hračku, ktorá potom pustila farbu na mamine slávnostné šaty. Polročnú družičku to netrápilo, chcela len mlieko a bolo jej jedno, kedy si ho vypýta. Môj otec teda hlavné jadro obradu nevidel, lebo sa ponúkol vyniesť krikľúňa von zo sály. Namiesto korzetu a dlhých šiat som si nechala ušiť kostým, lebo som si myslela, že v šatách dieťa ľahko nenakojím. Uprostred sľubu mi vďaka naliatym prsiam odletel zo saka gombík a takmer prerušil moje „áno“. Prekvapilo ma množstvo priateľov, ktorí sa na obrad dostavili, a ja som si trieskala hlavu, že som pre nich zabudla objednať apero na nádvorí Zichyho paláca. Netancovalo sa a nespievalo, na hostine bolo osem členov rodiny. Ako nevyspatej mladej matke sa mi nechcelo nič organizovať a bola som našim vďačná, že nás prekvapili svadobným staromestským vláčikom, z ktorého sme potom kývali japonským turistom. Mladomanželskú noc sme strávili vyčerpaní a dokopaní našou silnou dcérou, ktorá ochutnala kúsok svadobnej torty a cukrový šok ju nabil energiou do polnoci.
Vtedy sme netušili, ako veľmi naša svadba pripomínala tú švajčiarsku. Tanec a spev tam vraj nečakajte, zato vláčiky tvoria v horských regiónoch významnú úlohu.
Švajčiarske svadby
Veľmi ma ale zaujímalo, ako vyzerajú ozajstné miestne svadby, opýtala som sa teda troch Sloveniek z našej skupiny Slovenských mamičiek vo Švajčiarsku. Rady sa o svoje zážitky podelili, ale ostanú radšej v anonymite.
„Ak má byť svadba uznaná, musí byť na úrade. Nuž ale nájsť úrad, ktorý je ochotný prísť v sobotu, je beh na dlhé trate. Samozrejme, sobotu treba zaplatiť navyše a čas výkonu treba presne odkomunikovať. Požičovne svadobných šiat a doplnkov tu tiež nenájdete také, ako to poznáme na Slovensku. Šaty sa väčšinou kupujú a stoja nemalý peniaz. Svadba celú noc do rána je tiež takmer nemožná, keďže treba vybaviť špeciálne povolenie od obce aj hotela.“
Všeobecne totiž vo Švajčiarsku platí po desiatej hodine večernej nočný kľud. Od priateľky, ktorá sa vydala za Švajčiara, som sa tiež dozvedela, že nebyť slovenskej strany svadobčanov, ani by sa len netancovalo. Tanec nebol ešte donedávna pre švajčiarske svadby vôbec typický.
Ďalšiu z oslovených mamičiek pozvali na švajčiarsku svadbu, ktorá sa jej páčila, no našej východniarskej sa vraj zďaleka nevyrovnala.
„O program a zábavu sa po celý večer starali staršia družička a starší družba. Hrali sa rôzne hry, ženích musel spoznať svoju nevestu so zaviazanými očami, či chrbtom k sebe museli odpovedať na otázky a zhodnúť sa v odpovediach. Do veľkej knihy hostia písali či kreslili odkazy a každý dostal časopis Gala vytvorený špeciálne pre mladomanželov. Tanec otvorili ženích a nevesta, neskôr sme sa všetci pridali. Ako dezert sa podávala veľká zmrzlinová torta a po zotmení sme zapálili sviečky a vypustili lampióny. Mladý pár nám potom zahral scénku, ako sa navzájom spoznali. A na stole každého z hostí bol dátum, kedy majú mladomanželom poslať pohľadnicu alebo pozdrav, aby dostávali poštu po celý nasledujúci rok.“
Vo Švajčiarsku však jestvuje aj silná turecká komunita, ktorá má svadby celkom iného charakteru.
„Vydávala sa kolegyňa, pozvala nás celý tím aj s klientami (osoby s ťažkým postihnutím), za čo klobúk dolu. Sobáš majú Turci už skôr, takže sa jednalo len o zábavu v sále, do ktorej poobede vbehli ženích a nevesta. S mužom sme sa predtým nenajedli, ideme predsa na svadbu. Lenže jedla nikde. Vyhladnutí sme asi okolo štvrtej dostali slané oriešky, o ktoré sme sa skoro pobili. Zmizli ako smrad a ďalšie sa už nepodávali. Kto chcel alkohol, musel si ísť kúpiť do bufetu za svoje. V sále bolo asi štyristo ľudí, pritom na parket sa zmestila možno tretina pozvaných. Večere sme sa dočkali o ôsmej večer na plastových tanieroch od firmy z Rakúska. A potom sa hodinu pred polnocou podával svadobný koláč, keď bola už polovica hostí preč. Ale aspoň sme sa poriadne vytancovali.“
Akurát teraz výročie
Asi ste si všimli, že plánovať v súčasnosti oslavy narodenín, svadby, výročia, skrátka hocičoho, čo by bralo do úvahy viac času a osôb, je škoda energie. To si radšej pripravte Persen, rastlinný ukľudňovák, a zmierte sa so situáciou. Kamoška už termín svadby posúvala dvakrát.
Pred rokom som sa v nádeji zasnívala: „Ach, drahý, o rok máme desiate výročie svadby. Už bude všetko dobré, spravíme poriadnu oslavu s rodinou a priateľmi. Konečne si doprajem dlhé biele šaty, bude to nádhera. Pomaly, aby sme hľadali vhodné miesto na oslavu!”
V mojich predstavách malo výročie vyzerať približne takto:
Rok ubehol a masovka sa nekonala. Plánovali sme teda aspoň niečo menšie. Prozreteľnosť nám najskôr dodala nádej, a potom ňou zatriasla ako s krabicou krehkých pohárov na sekt.
S manželom nemáme pamäť na dátumy. Vzali sme sa tesne pred našimi spoločnými narodeninami a každý rok slávime všetko naraz. Výborne sa tak predchádza sklamaniam zo zábudlivosti. Tento rok vychádzali všetky oslavy presne na víkend v polovici apríla, kedy povolili športové zápasy pre mládežníkov po celej krajine. Rugby turnaj staršej dcéry sa mal konať v malebnom Lugane, slnečnej talianskej časti Švajčiarska.
Ohohó, lepšie by sme to sami nevymysleli! Keď už nemôžeme mať veľkú oslavu, spravíme si romantický výlet do obľúbeného kantónu Ticino. Objednali sme malý apartmán neďaleko ihriska a nevedeli sme sa dočkať, ako sa po pol roku niekam vyberieme.
Víkend predtým ale oslavovala kamarátka štyridsiatku a pozvala pár najbližších duší k sebe do záhrady. Pekne sme spolu posedeli, užili si šampanské, skvelý studený bufet a tortu, oslávenkyňa žiarila a nemohla uveriť, ako to nakoniec všetko dobre dopadlo.
O tri dni nám zavolali z covid-tracing centra, aby sme do odvolania ostali v karanténe. Jedna z nás totiž na oslavu priniesla vírus. Hneď som si spravila domáci test – negatívny. Volala som ostatným: nakazili sa dve vrátane oslávenkyne. Tri dni po narodeninách ležala v posteli s bolesťami a navyše si robila výčitky svedomia. Vysvitlo, že vírus priniesla najstaršia z nás, ktorú nakazil jej šestnásťročný syn. Nemal vraj ani len škriabanie v hrdle.
Toľko k nášmu romantickému výletu. Od štvrtka do pondelka som mala nariadené ostať doma, porušenie sa môže trestať pokutou tisíc frankov. V pondelok ráno ma čakali na PCR test v nemocnici, o pár hodín som už slávila svoju negativitu. Víkend narodenín a výročia sa ale nekonal.
Týždeň po tomto zážitku dovolila vláda otvoriť terasy. Priateľka sa ponúkla, že nám postráži deti a darovala nám večer, po akom sme dávno túžili. Nahodili sme sa a bez odstupu sme si v mestečku na námestí dali rande a drink. Stihli sme to ešte v našom mesiaci. Pripíjame teda na všetkých, ktorým oslavy nevyšli celkom podľa predstáv, ale nakoniec o to radostnejšie. Nech žije čaro nečakaného!
Titulné foto: Vasily Koloda, Unsplash
Naše svadobné fotky: Peter Korček
