Slovenská nomádka alebo príbeh neuveriteľných stretnutí. Časť 2.

Mali ste tam na začiatku spoločných známych, jeho rodinu, niekoho?

Nikoho. Nastal pre mňa čas osamelosti. Brad bol celý deň v práci a ja sama doma. Nemohla som kvôli časovému posunu dopoludnia volať do Európy, a keď sa Brad večer vrátil, chcela som byť nerušene s ním. Počas dlhých dní som sa teda snažila zoznámiť sa s cudzími ľuďmi, ako mnohokrát predtým. Lenže Austrália nie je Thajsko a pozdrav „how are you?“ tam neznamená „ako sa máš, poďme sa porozprávať“. Je to len obyčajné ahoj, na ktoré som často ani nedostala odpoveď. Okolo nás nebolo nič. Iba novostavby, jedno nákupné centrum, jedna posilňovňa a smutne prázdna pláž. Skončila som teda štyrikrát za deň v tom jedinom fitness centre a cvičila som do úmoru.

Tvoj životopis bol predsa v tom čase impozantný. Neskúšala si si hľadať prácu v turizme?

S mojimi partnerskými vízami sa práca hľadala veľmi ťažko. Mohla som mať univerzitný diplom a roky skúseností po celom svete, to všetko ale pre pracovný trh v Austrálii nič neznamenalo. Rozposlala som vyše tisíc životopisov! Nepreháňam, bolo ich 1024. Neozval sa mi vôbec nikto. Iba raz jedna agentúra, ktorá sa ma opýtala, či nepatrím k pôvodným obyvateľom Aboriginom. Vtedy by ma zamestnali, potrebovali by ma do priemeru. Bez austrálskeho občianstva som ale bola ničím. Veľmi ma to deprimovalo. Nevedela som, či som úplne hlúpa, alebo či sme my Európania celkom nanič, proste, nedostávalo sa mi motivácie ani nádeje. Po roku zúfalstva ma prepadali záchvaty strachu.

V čom si našla útechu počas tých ťažkých momentov?

Prišlo mi logické pustiť sa do štúdia koučingu, s ktorým som začala už v Európe. Našla som si v Melbourne inštitút špeciálne pre túto oblasť a lietala som päťhodinovým letom na týždňovky do školy. Škola ale nebola zadarmo, musela som sa teda poobzerať po akejkoľvek práci. Trikrát som sa s nádejou zamestnala ako čašníčka. Po otrasne ponižujúcich zážitkoch som s tým však skončila. Pre manažérov podnikov sme my, zamestnanci, boli menej ako otroci. Prichádzala som domov o polnoci, no strach, čo so mnou bude, mi opäť bral spánok. V tom najhoršom stave však prišiel zlom.

Našla si konečne prácu, akú si si predstavovala?

Áno aj nie. Istý pán mi do telefónu tvrdil, že odpovedá na môj pôsobivý životopis. Či vraj nejdem pracovať pre jedno veľmi známe podujatie, keď mám toľko skúseností. Malo to ale samozrejme háčik. Bez občianstva som mohla robiť iba veľmi začiatočnícke pozície, čašníčku, pomocnú silu alebo dobrovoľníčku. Mala som byť teda dobrovoľníčkou, to znamená, že nezarobím ani cent. Pracovať pre neziskovú organizáciu sa mi ale zdalo skvelé. Mala som pocit, že niečo dávam a prinášam do komunity. Tešila som sa, že budem zas medzi ľuďmi.

Čo ťa teda čakalo?

Vysvitlo, že ide o jednu z najväčších a najstarších akcií v Austrálii. Volá sa „Avon Descent“ – splav rieky Avon na motorových člnoch a koná sa už takmer päťdesiat rokov. Predstavuje množstvo rôznych, najmä vodných športov a pripravuje sa celý rok. Hoci samotné podujatie trvá len dva dni, pred ním aj po ňom sa deje množstvo malých akcií. Pracovala som ako drak, zoznámila som sa s ľuďmi a nazbierala som austrálske skúsenosti. Ani som si nevšimla, ako uplynulo desať mesiacov. Robila som nepretržite sedem dní v týždni a manažovala 900 ľudí. To všetko zadarmo. Prišiel čas zariskovať. Oznámila som vedeniu, že mi buď začnú platiť, alebo odídem. Dala som šéfstvu návrh, že si odteraz budem od nich účtovať svoju prácu na moju firmu a budú mojim prvým klientom. Vedeli, že som dobrá a súhlasili! Odvtedy som začala úspešne organizovať viac akcií a podujatí v Perthe.

Bola si opäť podnikateľka!

Áno! Aj bez občianstva. Od toho momentu som začala spolupracovať so sponzormi akcie, medzi nimi s austrálskou vládou, či miestnymi samosprávami, cez ktoré rieka preteká. Dostala som sa k užitočným kontaktom a už som mohla sama zamestnať dvoch ľudí, lebo práce bolo veľa.

Uprostred toho celého, v čase, keď som sa konečne rozbiehala, som otehotnela. Poviem, ako som to vtedy cítila – veľmi som sa zľakla. Mala som tridsať deväť, no pre mňa ešte neprišiel čas na dieťa. Ešte som nebola so sebou spokojná, ešte som si nedokázala to, čo som si v Austrálii dokázať chcela. Brad, môj partner, sa neuveriteľne tešil, ja nie. Nepochybovala som, že by som bola milujúcou matkou. No vedela som, že mám viac strach, ako potešenie. Po vyše mesiaci nám oznámili, že ide o mimomaternicové tehotenstvo.

Dostalo sa ti v tej chvíli dostatočnej podpory a pomoci od komunity, alebo ste v tom boli sami?

Prešla som si hroznými stavmi. V šiestom týždni lekár nemohol nájsť embryo, no poslal ma domov, vraj to nie je nič nenormálne, mám prísť o dva mesiace. Tu robí ultrazvuk aj cytológiu všeobecný lekár, nie je to príjemné. Bola som u troch, aby mi už niekto pomohol, cítila som, že nie som v poriadku a moje výsledky vraveli to isté, no všetci sa tvárili, že sa nič nedeje. V siedmom týždni som teda s predstieranou nevoľnosťou šla na pohotovosť. Ako inak som ich mala zburcovať? Tam konečne nastala reakcia zodpovedajúca môjmu stavu. Panicky hľadali embryo, zavolali gynekológa a množstvo ďalších ľudí, kým mi oznámili, že embryo ostalo vo vajcovode. Dali mi dve injekcie na jeho rozklad, ktoré však nezabrali. Tie injekcie sa pôvodne používajú pri rakovine prsníka na rozloženie nádoru. Po ich podaní som sa nevedela ani pohnúť, ani si uvariť čaj, bolo mi hrozne. Začali mi padať vlasy a mala som veľké bolesti. Po vyše týždni som šla s vnútorným krvácaním a prasknutým vajíčkovodom na operáciu. Museli mi vybrať oba a zatiaľ ma stabilizovali, no operáciu kvôli iným prípadom odsúvali dva dni. Nebol tam nik, kto by za mňa bojoval a môj partner bol príliš nezrelý na takéto situácie, nedokázal mi pomôcť. Ja som za seba bojovať nevládala. Veľmi som sa za to naňho hnevala. Sen o prirodzenom otehotnení pre nás skončil.

Poznačilo to váš vzťah?

Veľmi. Bol to pre nás otrasný zážitok. Ale snaha o dieťa nás začala zaslepovať. Po siedmych mesiacoch od tej hroznej injekcie sme sa pokúšali o umelé oplodnenie. Vlasy mi začali pomaly dorastať, no teraz som bola na hormónoch, čo bolo ešte horšie. Tam sa začala naša skaza.

Z hormónov som bola veľmi náladová, ale stále som študovala a pracovala, nechcela som moje nálady prenášať do pracovného prostredia. Odniesol si to teda všetko Brad. Nevyšlo nám niekoľko cyklov umelého oplodnenia, párkrát som potratila, šlo o nekonečný príbeh a nikto z nás už nemal energiu. Zmenili sme sa. Hormóny ma zatemnili tak, že sa mi muž, ktorého som iba prednedávnom milovala, javil veľmi neatraktívny. On mi oveľa neskôr povedal, že zo mňa tiež cítil škaredosť. Obaja sme pribrali a obaja sme sa celé dni len mračili. Videla som, aký je nešťastný. Stala sa z nás jedna nezdravá bunka. A keď nás jeho kamarát pozval na svadbu, padla som na úplné dno. Brad bol družba a ja som nebola družička, to znamená, že som celý večer sedela za stolom na druhom konci miestnosti s celkom cudzími ľuďmi a bolo mi neznesiteľne ťažko. Hormóny mnou mávali, doľahla na mňa ťažoba môjho života, premiešala sa s nezmyselnými svadobnými tradíciami a od strachu a hrôzy toho poznania som sa zrútila. Povedala som Bradovi, že najlepšie urobí, keď sa so mnou rozíde. Nemôže predsa žiť so ženou ako ja, ktorá ho nevie povzbudiť a už ani nemá silu pomáhať. Nemohla som sa pozerať, ako sa trápi. Obviňovala som ho a potichu nenávidela za to, že ma dostal do tejto situácie. Chcela som sa s ním rozísť a najradšej by som sa vymazala zo sveta. Nechcela som sa zabiť, len som zrazu nechcela byť.

No tá veselá Alex, ktorá predtým nosila slnko do miestnosti, tam predsa niekde vnútri musela stále byť…

Nebolo ľahké ju znova nájsť. Pozrela som sa na partnera a vtedy mi štúdium pomohlo pochopiť, že je nešťastný, lebo mi ako žene nedokáže pomôcť. Keď je muž bezmocný, je to preňho najhoršie na svete. Pýtala som sa, ako je možné, že on, profesionálny atlét so zdravou životosprávou zrazu priberie pätnásť kíl a utápa sa v depresiách. Počas štúdia slov Sydney Banksa som pochopila! Môj partner bol vlastne mojím obrazom. Ja som bola tá nešťastná a pribratá, znechutená svetom a nespravodlivosťou. On ma nedokázal opustiť, preto trpel so mnou. Keď ale pomôžem sebe, pomôžem aj jemu. Ja sa musím zmeniť, nikto iný. Konečne som sa dokázala spojiť sama so sebou a pochopiť, čo je to transformácia, prerod. Zobrať zodpovednosť za to, čo sa mi deje v živote, ako ho prežívam a ako ho cítim. JA si vyberiem, či budem šťastná alebo nešťastná.

Usilovali ste sa ešte po tom všetkom o bábätko?

Skupina, s ktorou som vtedy študovala, mi dodávala energiu a optimizmus. Dokonca taký veľký, že sme sa pustili do posledného, siedmeho pokusu otehotnieť. Tentoraz sme našli darkyňu a zákrok som podstúpila na Slovensku. Mala som šťastie na vynikajúcich lekárov a stal sa zázrak. Čakala som dvojičky! Po dlhokánskom čase som sa cítila naplnená a šťastná. Celé Slovensko by som najradšej objala, tak mi tam bolo dobre. Aj keď som sa vracala nazad za Bradom do Perthu, objednala som si s letenkou business class, aby som sa pohodlne a spokojne vrátila tehotná za ním. No už na letisku vo Viedni som začala potrácať. Do Perthu som prišla po zrušenom lete až na druhý deň a hneď zas do nemocnice. Vedela som, že so snahou otehotnieť je pre mňa definitívny koniec. Nechápala som, prečo sa to muselo stať práve mne. Opäť som bola obrazne, aj skutočne bez života.

Hlboko sa pred tebou skláňam, že si našla silu ísť ďalej. 

Dnes viem, že som prešla vážnou traumou. Spravila som jediné, o čom som vedela, že mi pomáhalo. Ponorila som sa do štúdia. Čo sa s nami stane, keď prejdeme traumou? Väčšinou sa dáme do pozície obete. Taká som bola. Obeť. Vravela som si, prečo práve ja? Veď ja som jedno chúďa, ktoré nemá ani kto poriadne poľutovať. No to je práve stav, ktorý treba čo najrýchlejšie opustiť. Niekoľkokrát mi na seminároch opakovali – choď čo najskôr von z pozície obete! TY si strojcom svojho života. Musela som odísť z pozície trpiteľa a obete do pozície vnútornej sily. Podľa Sydney Banksa nás iba jedna myšlienka delí od vlastného šťastia. Preto aj kurz, ktorý som vytvorila počas roka 2019 a testovala v roku 2020, Quantum leap – Cesta za poznaním, je o myšlienkach. O našom vnútornom nastavení. O tom kto sme, kto je naše autentické JA, to dieťa, to veselé a kreatívne JA, ktoré sme modelovali a skoro stratili počas života vplyvom okolia a zážitkov. Všetko, čo si myslíme o živote, o svete, sme si vytvorili sami, alebo sme dovolili iným, aby nám vytvorili našu realitu. Náš obraz o svete nám tvorí náš život.

Zmenili ste teda s Bradom život?

Rozhodla som sa urobiť prvý krok. Najlepšie začať telom, pretože to je najľahšie. Zmena v tele pomôže zmenám v hlave. Vyhádzala som všetky múčne jedlá a nezdravé snacky z kuchyne. Nakúpila a objednala som zdravé doplnky výživy, šejky, mäso a zeleninu. S Bradom sme si dali štvormesačnú výzvu, po ktorej sme sa športom, zdravým jedlom a pozitívnym prístupom dali do normálu. V tomto normáli sme dnes rok a štyri mesiace. Keď pred rokom v marci všetko zavreli a podujatie, na ktorom som spolupracovala, zrušili, dostala som druhý dych. Zobrala som to ako úžasnú šancu, aj tak som už nechcela pracovať v oblasti eventov. Koučing je to, čo mi pomohlo, a to bude mojou profesiou. Zrazu som zistila, že ma potrebuje veľa ľudí. Biznisy a podnikatelia začali kolabovať. Založila som si teda Facebookovú skupinu (Mastermind) pre podnikateľov v Austrálii a každý týždeň počas siedmych mesiacov som im dávala podporné podujatia a nástroje zadarmo. Začala som sa vyvíjať, spravila som pilotný biznis program. Po roku testovania som začala moje programy predávať. Som stopercentne svojím vlastným pánom a koučing milujem. Keď robíte to, čo vás baví, nemusíte už jediný deň v živote pracovať.

Ako pomáhaš podnikateľovi, ktorý príde za tebou a povie – bože, moje podnikanie je v keli, čo budem robiť?

V prvom rade poradím, aby zmenil slovník. Lebo ak si povieme, že je niečo v keli, alebo horšie, tak to tam aj je. Nič nie je nikdy stratené, všetko je iba skúška. Ak prišiel na nás problém, berieme ho ako výzvu, ktorá sa dá prekonať nejakou stratégiou. Kvôli príjmu začneš nejakú stratégiu – teda spôsob, akým veci robíš a ako s ľuďmi komunikuješ. Funguje tá stratégia, prináša ti to, čo chceš?

Už Einstein povedal, že je bláznovstvo robiť dokola to isté, a očakávať iný výsledok. Čiže keď niečo nevychádza, treba to zmeniť. A mojou úlohou je zistiť, čo sa má zmeniť. To môže byť marketing, nastavenie mysle, predaj.

Všetky zmeny, ktoré firmám pomáhame robiť, súvisia a firemnou kultúrou. Opýtam sa na ich hodnoty, vieru, ciele, vízie a poslanie. Až deväťdesiat percent ľudí má iba zle nastavenú stratégiu, premýšľanie. Keď máš nastavenú myseľ na úspech, tak všetko ide. Ak ideš niekde s dobrým zámerom, vráti sa ti to. Žijem podľa hesla, ak ty pomôžeš druhým, svet sa o teba postará. Ak je človek pre teba prvoradý, či si líder, či si firma, ľudia sa ti odvďačia a svet sa o teba postará. Je to všetko trochu zložitejšie, lebo energie musia byť vyvážené. Ty sa musíš pri tom dávaní cítiť dobre a v istom momente si musíš vedieť aj vypýtať. Ale niekedy, keď si myslíme, že sme už skúsili všetko, keď sme vyčerpaní neúspechom, vtedy je dobré zastaviť sa a nechať udalosti chvíľu samé plynúť. Len sa nadýchnuť, načerpať sily a počkať, kým sa zatvorené dvere otvoria. Garantujem, že sa to stane. Som toho živým príkladom.

Alexandra Holcbárová je dnes úspešnou podnikateľkou, ktorá vlastnou vytrvalosťou a nezlomným optimizmom čoskoro dosiahne na účte prvý milión. Je s partnerom presvedčená, že v snahe o dieťa tiež nepadlo posledné slovo, jestvuje totiž mnoho iných možností. Posledné slovo nepadlo ani v našich rozhovoroch a ja sa teším na jej nové príbehy plné nádeje a inšpirácie. Alex nájdete na Facebooku v skupine Quantum Leap – Cesta za poznaním.