Predstavte si, že vám zrazu príde správa od spolužiačky, ktorú ste dvadsať rokov nevideli. Pozýva vás do Facebookovej skupiny, v ktorej učí, ako zlepšiť svoj život. Pozvanie prijmete, lebo spolužiačku po toľkých rokoch radi vidíte, ale kurzu veľmi nedôverujete. Veď takých už bolo! Lenže potom do seba zapadnú dieliky puzzle tak, že sa nestačíte čudovať, čo sa s vami deje. Navyše spoznáte príbeh, ktorý je lepší ako akékoľvek „Jedz, modli sa a miluj“.
S Alexandrou Holcbárovou (42), alebo Alex, sme spolu v polovici deväťdesiatych rokov chodili na gymnázium v Bratislave. Potom sme sa videli možno na jednej stretávke a odvtedy vyše dvadsať rokov nič. Síce som s ňou pre Emmu urobila kedysi dávno rozhovor, ale všetko šlo cez mail. Za tie roky si Alex precestovala a odžila svoje. Keďže sa musela od pätnástich obracať, naučila sa hýbať vo svete biznisu. Vyštudovala Ekonomickú univerzitu a z hostesky sa stala zakladateľkou eventovej agentúry na Slovensku, majiteľkou kaviarne na thajskom Phukete a turistickou sprievodkyňou. Odtiaľ ju zavialo do Karibiku, potom zas na skok do Európy, kým nezakotvila v Austrálii. Dnes je Alex takzvaný „Leadership and performance coach“, teda kouč, ktorý pomáha lídrom a manažérom vybudovať vysoko výkonnú organizačnú kultúru a vyniesť produktivitu tímu na maximum. Je tu ale tiež pre ľudí, ktorí sú na rázcestí a nevedia, ako ďalej. Sú vyčerpaní zo svojho života a vedia, že keby dostali pomocnú ruku, dokázali by oveľa viac. Alex je tou pomocnou rukou. Tam, kde väčšina ľudí vidí “nedokážem”, ona vidí “poďme na to”.
Tvoja správa prišla pred pár mesiacmi ako na zavolanie, trčala som v peknej kríze. Prečo si sa rozhodla založiť skupinu v slovenčine, keď si už roky mimo Slovenska a žiješ v Austrálii?
Lebo mi Slovensko veľmi chýba. Chýba mi kontakt s rodinou, priateľmi a aspoň takto som sa chcela zas Slovensku priblížiť. A tiež z vďaky. Cítim, že je čas dať čosi naspäť ľuďom, ktorí mi pomohli a stáli pri mojich začiatkoch. Chcem svoje vedomosti sprístupniť po slovensky, keďže väčšinu toho, čo viem, jestvuje iba v angličtine. Chcela som tiež dať Slovákom možnosť zažiť austrálske skúsenosti. Každá krajina má inú kultúru a iné poznatky.
O čom je skupina Quantum leap – Cesta za poznaním, ktorú si na Facebooku sprístupnila?
Na inštitúte “The Coaching Institute” v Melbourne študujem štyri roky koučing, mentoring a psychológiu, v Austrálii mám svojich klientov a odštartovaných pár vlastných programov. No až malý kurz, ktorý som si popritom urobila, mi pomohol lepšie pochopiť, čo študujem. Je založený na myšlienkach, na tom, akým spôsobom si uvedomujeme realitu a ako si ju projektujeme do nášho života. Naučila som sa, prečo sa niekedy neposúvame dopredu tak, ako by sme chceli. Prečo niektoré veci odsúvame, prečo sa nám nechcú robiť, prečo sme blokovaní v našich plánoch. Naučila som sa, ako si nastaviť ciele v každej sfére života. Či sú to peniaze, kariéra, partnerstvo, rodina. Môžete byť šéfky, manažérky, ženy v domácnosti. Ale možno pre množstvo práce nemáte čas pre rozvíjanie svojich cieľov, ale ani emócií. Mnoho ľudí práve prichádza o svoje podnikanie, alebo zisťuje, že je načase začať niečo iné. Najskôr by sme si ale mali sadnúť a zistiť, čo nás najviac baví a čo nám bráni v uskutočnení našich snov. Vo Facebook-skupine predstavujem časť programu zadarmo.
K tomu poznaniu viedla u teba dlhšia cesta. Prešla si ozajstnou školou života. Do čoho si sa vlastne po gympli pustila?
Už počas gymnázia som pracovala. Od pätnástich som predávala zmrzlinu a keď som chcela nové tenisky, musela som si na ne zarobiť. Dnes som rodičom veľmi vďačná, že mi nedávali veci len tak. Chvíľu som bola hosteskou a neskôr som si založila agentúru Ephemera špecializovanú na podujatia a catering. Tá fungovala osem rokov. Svet sa však nám, Slovákom začal otvárať a mne chodili príležitosti z Čiech, či Rakúska. Zrazu som pochopila, že môžem pracovať pre celý svet. Všetko sa rýchlo zmenilo, keď som s kamoškou šla na dovolenku do Thajska.
Zaľúbila si sa.
Presne tak. Do krajiny. Ázia ma opantala natoľko, že som sa hocikde rozplakala od dojatia. Navyše som tam okolo roku 2012 nestretla žiadnych Slovákov s vlastným biznisom, zato plno Austrálčanov, ktorí tam žili. Povedala som si: Čo sú oni lepší, ako my? Na Slovensku ma vtedy nič nedržalo. Otvorila som si teda kaviareň na Phukete.
Asi to nebolo od začiatku také jednoduché, ako to vyzerá vo filmoch.
Vôbec. Dva mesiace som plakala do gauča a búchala som si hlavu, do čoho som sa to pustila. Ale po tých dvoch mesiacoch obiehania miest a ľudí na skútri v opačnom smere jazdy, ako sme zvyknutí (plus pár zranení), sa mi skutočne podarilo nájsť niekoho, kto mi pomohol s prekladom dokumentov z thajčiny. V Thajsku som sa naučila niekoľko dôležitých životných lekcií: nebuď perfekcionista, lebo sa tam zblázniš, prines si so sebou kus naivity a nauč sa veriť ľuďom. Treba si tiež uvedomiť, že miestni nás, cudzincov, berú ako chodiace bankomaty. Chápem to, lebo skutočne máme viac ako oni, ale pre biznis to znamená, že ako cudzinec tam za všetko zaplatíš viac od nájmu po zeleninu na trhu. Ako podnikateľ musíš na jedného cudzinca zamestnať štyroch miestnych. Oni ti ale do práce neprídu, keď prší. Ani ti neotvoria, keď ich hľadáš. Popri fungujúcej kaviarni som si teda našla kontakty na miestnych, vďaka ktorým som nakoniec mohla sprevádzať turistov a mať z toho províziu.
Nepísané pravidlá v Thajsku však hovoria, že cudzinec si nesmie otvoriť sex-shop, tetovacie alebo masážne štúdio a turistický biznis. Mňa ale turizmus baví, stala som sa teda sprievodkyňou a pracovala som pre tuk-tuk šoféra, ktorému zas zákazky dohadzovala jeho sestra, majiteľka hotela. Dostávala som síce iba dvadsať percent zo zisku, ale aj tak to boli krásne peniaze. Vodila som ľudí na miesta, ktoré by s obyčajnou cestovkou nikdy nevideli. Priviedla som ich napríklad k miestnemu šamanovi, ktorí vedel liečiť a hneď aj maminej známej pobehal po chrbte. Iba z dotykov a masáží vedel určiť, čo máme za problém. Vysvetlil jej, že má alergiu na morské plody.
Dávala si teda ľuďom zážitkový turizmus. Takže ideálny život. Alebo nie?
Všade na svete je závisť a môj úspech sa rýchlo dostal do uší miestnym. Začala som tam byť s kolegami nepohodlná. Dostala som niekoľko upozornení od susedov, aby som si dávala pozor a nebolo to príjemné. Keďže v Thajsku stále funguje obrovská korupcia, ako podnikateľ z cudzej krajiny necítiš žiadnu ochranu a bezpečie. V tej chvíli mi došlo, že thajská epizóda sa skončila. Nemala som kam rásť, nemala som tam žiadne ďalšie výzvy, nechcela som žiť nekonečnú dovolenku. Bol čas ísť ďalej. Rozpredala som teda všetko, čo som mala a s mamou, ktorá ma prišla do Thajska pozrieť, som sa koncom roku 2013 vrátila domov na Slovensko.
Lenže tesne pred odchodom sa čosi dôležité stalo…
Dva týždne pred odchodom som sa zblížila s istým mladým mužom, o ktorého by som si predtým ani bicykel neoprela. Pri prvom zoznámení sme si veľmi nesadli, bol veľmi arogantný. Volal sa Brad a aj si zarábal profesionálnymi bojovými zápasmi ako Brad Pitt vo filme Fight Club, lenže na rozdiel od neho legálnymi. Ten sa mi mal stať osudným, ale to som ešte nevedela. Zažila som s ním najkrajší bozk a rande, pri ktorom sa zastavil čas, ale bola som na odchode a hlava mi vravela, že Thajsko aj Brada musím nechať za sebou.
Nechcela si si od toho celého oddýchnuť rok, dva na Slovensku?
Nedalo sa nič robiť, ťahalo ma to zase do sveta, a to už po pár týždňoch. Kam ale ísť? Pozrela som sa na mapu a vravím si, že to musí byť presne na opačnom konci sveta ako Thajsko. A bol to Karibik.
Pre nás, čo sme sa pred koronou pohybovali väčšinou po Európe, to znie priam neuveriteľne. Ty si nikdy nemala strach, ísť na druhý koniec sveta sama a začať nový život?
Prvá motivačná knižka, ktorú som čítala, bola “Umenie žiť nekonvenčne“ od autora Chrisa Guillebeau. Absolútne zmenila moje nastavenie mysle. Naučila ma, že si môžeme postaviť svoje vlastné pravidlá, môžeme žiť ako chceme, a nie ako nám ľudia naokolo hovoria. Písal, že sa nemáme usadiť a uspokojiť s priemerom, ale putovať a nájsť život, ktorý nás vzrušuje a prináša radosť a šťastie. Je to ako príbeh alebo film. Nudný film vypneme a nedopozeráme. Nechcela som, aby môj život bol ako nudný film. Tieto myšlienky ma držali ďaleko od strachu, pretože ma inšpirovali a motivovali dosiahnuť viac. Čítanie autorov ako John Maxwell, Tony Robbins, Demartini, Jordan Peterson ma fascinujú a inšpirujú.
Ale predsa len, ženy to majú na cestách trochu ťažšie.
Je to tak. Prekonala som veľa strachov a neraz som bola veľmi blízko nebezpečenstvu. Občas, keď som zatvárala v noci kaviareň v Thajsku, mi nebolo všetko jedno. Sem-tam som musela zavolať v noci známych, keďže hostia boli veľmi nepredvídateľní. Boli situácie, ktoré ma naučili brániť sa a utekať. Trénovala som každý deň, aby som sa aspoň vlastným rozumom a silou dokázala ochrániť. Myslím si, že svet je otvorený pre všetkých, či sme ženy, či muži, a jediné, čo musíme zvážiť, je miera nebezpečenstva, do ktorého sa púšťame.
Vráťme sa teda do Karibiku, ďalšej destinácie snov. Koncom roku 2013 si si našla prácu na online portáli, dohodla si sa s chlapíkom na druhom konci sveta a pristála si na Bahamách.
Chlapík, majiteľ kite-board školy hľadal partnera, ktorý by turistov vodil na stand up paddle boarde po okolí.
Paddle boardy sú akoby boardy pre surferov, ale ty na nich stojíš a pomaly vesluješ, kam chceš?
Presne. Na prvom skúšobnom dni som mala previesť piatich turistov štvorhodinovým úsekom, ktorý som si predtým ani nestihla prejsť. Takže so stiahnutým žalúdkom a za pomoci starej google mapy, náčrtku na papieriku a vďaka zázračnému odlivu, som tých ľudí skutočne doviedla do cieľa. Lenže chlapík sa začal vyhovárať a peniaze mi nechcel vyplatiť. Došlo mi teda, že s ním to nepôjde. Zase boli najdôležitejšie vzťahy, tak som sa pustila do zoznamovania sa s miestnymi ľuďmi.
Na malom ostrove Exuma (presne tom, kde v mori plávajú prasiatka) to asi nebol problém.
Exuma patriaca pod Bahamy je miestom plným výziev. Málo turistov, málo hotelov, málo pracovných príležitosti. Žiadne obchody, kaviarne či kluby. Ostrov je malý, a tak ťa o pár týždňov aj tak každý pozná. Nie je to vždy výhodou a moje začiatky boli náročné. Musela som sa nabifľovať všetky “Stand up Paddle board” trasy, túry po vodnej hladine, naspamäť. Začala som robiť inštruktorku kitesurfingu, aby som mala viac príležitostí zarobiť si počas veterných dní. Založili sme spoločne značku „bluspirit“, ktorá prezentovala vodné športy na ostrove. Lenže turistov bolo málo a bahamskému partnerovi v podnikaní som nedôverovala. Musela som ísť na to inak. Poradila som sa s miestnymi skvelými priateľmi Kevinom a Violet, majiteľmi plážového klubu Shoreline, ktorí boli mojou druhou rodinou a všetci naokolo boli vlastne ich rodinou. Spravila som si vizitky a pomenovala svoju funkciu „Travel consultant“.
Navštívila som všetky hotely, rezorty a plážové domy na ostrove. Spolupracovala som s viacerými európskymi cestovkami, vystupovala som teda ako agent pracujúci pre Európu. Ľúbila som mojich bahamských priateľov, ale pracovať s nimi bolo na porazenie. Každý mal na všetko čas, na maily odpovedali s odstupom dvoch týždňov a urobili iba časť z toho, o čo ich žiadate. Na podnikanie náročné, na cestovanie božsky ukľudňujúce a priateľské. Aby ste spoznali aj pravú bahamskú kultúru, naplánujte si návštevu v čase festivalu „Junkanoo parade“. Je to vrchol bahamských Vianočných sviatkov. V ušiach znie hudba bubnov z kozej kože a kravských zvonov. Ľudia sú prezlečení v rôznofarebných maskách. Je to pravý, nefalšovaný karneval, bahamská tradícia, nielen turistická atrakcia.
Rozhovor o Exume sme spolu robili v roku 2014, keď si ešte na ostrov pozývala turistov. Čo sa stalo odvtedy?
Exuma je krásna, no malá. Po čase som mala ostrovanov aj ostrovov všeobecne plné zuby. Slovenské cestovky sa tiež veľmi nechytali na spoluprácu, bolo teda načase ísť ďalej. Sadla som si na portál Profesia a spomedzi všetkých tých zamestnaní na mňa zrazu blikal inzerát v angličtine. 75% cestovanie, 25% office, presne pre mňa! Americká firma Grand Circle Cruise Line hľadala koučou pre tímy turistických sprievodcov v Európe. Hneď som poslala žiadosť a oni mne pozvánku na pohovor.
Opäť si teda balila kufre. Kam si šla tentoraz?
Do Bratislavy a do Bostonu. GCCL tam robila dvojmesačné pohovory, ktoré boli najťažšie v mojom živote, ale veľmi som po tej práci túžila. Mala som pocit, že ma v živote nemôžu vybrať, veď mi nič poriadne nejde. Ale nakoniec som ostala vo výbere iba s jedným mladým mužom, a v tom momente mi dávala tipy aj moja budúca šéfka, lebo si ma vraj už predtým vybrala. Mala som na starosti dva tímy pracujúce po línii rieky Dunaj. Štvorhviezdičkové lode sa plavili cez Rakúsko, Slovensko, Maďarsko, Srbsko, Bulharsko, Rumunsko, turisti prespávali na lodiach a v hoteloch popri trase. Firma nám posielala amerických turistov, väčšinou penzistov.
Žila si neustále na cestách?
Základňu som mala na Slovensku, no väčšinou som cestovala za mojimi tímami buď na lode alebo do hotelov. Veľmi ma to bavilo, a presne tam som začala po školení s koučingom. Mala som na starosti päťdesiat ľudí, ktorí museli byť klientom neustále k dispozícii. Naše tímy sprievodcov dosiahli fantastické výsledky a priniesli mi silné emócie a úžasné zážitky. Na mojej prvej akcii s tímom, teambuildingu zvanom „kick off“ na odštartovanie sezóny, okolo nás krúžili Američania z agentúry a hodnotili veľmi prísne každého jedného dosť nehumánnym spôsobom. Ja som z tých ľudí mala dostať maximálny výkon pri najvyššej spokojnosti klienta americkým spôsobom.
Ty si bola vlastne aj motivátorom a upokojujúcou silou svojho tímu, keď zrazu napríklad nastali problémy…
Ľudí v mojom tíme motivovali najmä peniaze a životný štýl. Zarábali výborne a stále boli na cestách. Čo viac si mladý človek môže priať? Lenže takáto práca nie je pre každého. Počas dvoch týždňov museli byť stále dobre naladení, mimoriadne optimistickí a správne reagovať aj v ťažkých situáciách. Kto kedy robil v turizme, vie, že to nie je len radosť. Ľudia sa zvyknú stratiť alebo môžu aj zomrieť. Deväťdesiat ročný pán nám zaspal v autobuse uprostred Rumunska a už sa nezobudil. Na psychiku sú to chvíle ozaj náročné. Naše tímy ale zvládli všetko výborne, boli to vynikajúci ľudia. S láskou na tú prácu spomínam. Bola ale zároveň mojou poslednou prácou v turizme pred odchodom do Austrálie koncom roku 2015.
Prečo si sa, prosím ťa, z práce, ktorá ťa tak veľmi bavila, vybrala zas do úplného neznáma?
Pretože som po vyše roku náhodu zodvihla telefón Bradovi z Thajska. Všetky emócie sa mi zrazu vrátili a odvtedy neprešiel deň, aby sme spolu nevolali. Napriek nášmu vekovému rozdielu (Brad je o desať rokov mladší), sme si začali na diaľku plánovať spoločnú budúcnosť. Nebolo to ale jednoduché, lebo tieto emócie prišli v čase, kedy som bola vo svojej práci šťastná a nechcela som ju opustiť. 
Výborne som zarábala, na víkendy som si lietala do Grécka, do Talianska. Brad pochádza z Austrálie a hoci som ju vždy chcela vidieť, nikdy som sa nechcela sťahovať do Perthu. On tam ale dostal prácu a ja som ho z lásky nasledovala. Pred odchodom zo Slovenska som si z tej rozorvanosti v sebe nedokázala ani zbaliť veci, ja, rodený cestovateľ. Mama mi musela pozatvárať kufre a vystrčiť ma smer letisko, lebo som bola akoby prirastená k zemi. Lietadlo som nakoniec chytila a začala sa celkom nová, veľmi dôležitá epizóda v mojom živote.
O tom, že začínať pred štyridsiatkou v cudzej krajine vám môže otvoriť celkom nové obzory, o prekonávaní hlbokého smútku, ale aj o tom, ako si sami môžeme poskladať svoj vlastný život lepšie bez akýchkoľvek limitov, sa dozviete nabudúce v druhej časti nášho príbehu.
Foto: archív AH, Jakob Owens pre Unsplash
