V Zürichu zakvitli fontány. Spolok reformovanej cirkvi vysypal do siedmych fontán stovky hlavičiek farebných ruží, aby vraj priniesol do života obyvateľov viac farby a nádeje v týchto neistých časoch. Ruže vo fontánach má počas sviatkov sprevádzať reprodukovaná hudba a večerné požehnanie. Takto sa miestni protestanti rozhodli vyniesť kus veľkonočných osláv z kostolov medzi ľudí.
To gesto ma dojalo, a nielen preto, že už druhú Veľkú noc trávime bez rodiny. Nekončiaca izolácia dáva našej baranej netrpezlivosti zabrať.
S manželom sme obaja barani, s narodeninami takmer na deň rovnako uprostred apríla. Akonáhle sa slnko v marci prehupne do nášho znamenia, už s nami čerti šijú. Sme nepozorní, zbrklí, strácame veci častejšie, ako obvykle, a všemožne sa snažíme utrhnúť z reťaze. Sme obaja dosť pragmatickí a obmedzenia týchto dní, mesiacov, pomaly rokov sme si zatiaľ dokázali vysvetliť a disciplinovane sa správať. Ale v našom mesiaci zrazu túžime byť občiansky neposlušní.
Pred sviatkami som prechádzala rôznymi fázami. Najskôr nastal smútok a nostalgia, v rámci ktorej som si od kamošky Mimi objednala na sviatky pravé slovenské domáce zákusky. Vravím vám, ak ste v cudzine a príde na vás splín, šuhajdy ho dokážu celkom pekne liečiť.
Potom prišla fáza spomienok. Mamine famózne obložené misy a pagáče. Obrovský korbáč, ktorý otec kedysi dávno uplietol z čerstvých vŕbových prútov. Dedko s voňavkou a korbáčikom z tenkých izolovaných káblov, ktorým nás duril z postele. Prievozské zvony a mníšky okolo kaštieľa ponáhľajúce sa cestičkami na omšu. Pamätám si, že naša generácia tínedžeriek zo začiatku rokov deväťdesiatych síce akceptovala pondelkovú oblievačku, ale na nasledujúci utorok sme si do školy chystali fľaše s vodou a korbáče, aby sme to chalanom vrátili.
S narodením prvej dcéry sa nám Veľká noc zmenila. Od toho momentu sme všetky sviatky trávili na cestách medzi Talianskom, Švajčiarskom, Francúzskom a Slovenskom. Radostné rodinné momenty sa striedali so stresom na cestách a tabletkami proti vracaniu v aute.
U sestry na juhu Francúzska nás pred koronou privítali na Veľkú noc tulipánové polia.
Na Slovensku sa dievčatá tešili na veľkonočné Vajce na vandrovke od Smejka a Tanculienky.
Nevedeli sme si predtým predstaviť nebyť na cestách. To všetko sa zastavilo.
Ostali nám slovenské kraslice, taliansky koláč colomba a rodičia na Skype. Začali sme spoznávať švajčiarske veľkonočné tradície, ktoré nám doteraz unikali. Hľadanie hniezd s čokoládovými zajačikmi a vajíčkami v parkoch a záhradách či nedeľný sviatočný brunch, ktorý býval pred koronou jednou z najväčších švajčiarskych rodinných akcií. Pridali sme si k tomu vyrábanie malej Moreny, ktorú ale deti z ľútosti nechceli pustiť dolu riekou. A odteraz aj kvety a sviečky pre babičku, ktorá zomrela na Veľkú noc pred rokom.
Smútok ma ale nechcel opustiť a do netrpezlivého barana zas vošiel hnev. Ako je možné, že čosi ako hlúpy vírus nám dokáže v dvadsiatom prvom storočí prevrátiť život naruby a držať nás ako rukojemníkov medzi štyrmi stenami? Odpoveď ku mne prichádzala veľmi pomaly. Pred rokom som sa v strese snažila pochopiť, čo sa nám deje, dnes dokážem dlho stáť pod rozkvitnutým mandľovníkom a žasnúť.
Už sa nepýtam prečo, ani kedy sa táto doba skončí. Dve blízke priateľky ma učia búrať múr strachu a hnevu, ktorý som si sama postavila z trucu pred pandémiou ako malé dieťa. Je to celé veľmi jednoduché. Žiť pomaly, zo dňa na deň a každý jeden deň si v hlave naplánovať, že ten ďalší bude skvelý. Kamoška mi pripomenula animovanú rozprávku Kung Fu Panda. Stačí nájsť vnútorný pokoj. Nič viac. Sadnúť si a uvedomiť si, že keď sme to dotiahli až sem, ďalej to dotiahneme ešte lepšie. Lebo ľudský tvor je úžasný. Dokáže sa učiť a dokáže odpúšťať. Dokáže veľmi ľúbiť a dokáže mať nádej. Ak už nevládze, dokáže požiadať o pomoc.
Stačí zatvoriť oči a úprimne si zaželať, čo nám chýba. Ten hlúpy vírus mi priniesol to, čoho som nikdy nemala nazvyš. Čas so mnou. Učím sa, že tak, ako v lietadle, si najskôr sama musím priložiť kyslíkovú masku, aby som v čase krízy vedela pomôcť mojim blízkym.
Veľká noc je o nádeji. Nikdy sme ju nepotrebovali viac, ako práve teraz. Ale čakať, kedy všetko prehrmí, ma stálo zbytočne veľa energie. Svet sa už totiž mení. Len je načase zahodiť staré zvyky ako okuliare, od ktorých sa nám lení odvykať, hoci nám dávno nevyhovujú.
Večer pred Veľkým piatkom bolo u nás prekrásne slnečno. Stretli sme sa so susedmi v záhrade a v počte päť ľudí sme si pripili na sviatky pohárom sektu. Starý pán sused sa chystal nakúpiť sadenice kvetov a spomenul si na blízky zámok, kde ich zvykli predávať. Ktovie, či zámku dovolili otvoriť brány.
Dovolili. Veľký piatok strávila naša rodina pod zakvinutými stromami na mieste vzdialenom iba pätnásť minút autom. Nikdy sme tam neboli, lebo sme sa každú jar ponáhľali za hranice. Zámok Wildegg začal po dlhom čase sezónu presne na Veľkú noc a my sme si ho v momente obľúbili. Dovolil nám bezstarostne behať po svojom obrovskom zakvitnutom areáli, piť číru vodu z fontán, pozdraviť všetky možné zvery a zakončiť to celé kávou a zmrzlinou zo zámockého bistra.
Tam sme si sadli a spomenuli sme si, ako veľmi sme vďační. Za zdravú rodinu, za pokojnú krajinu, v ktorej žijeme, za rodičov, svokra a súrodencov, za vynález fotografie, telefónu, videokamery a skypu. Za priateľov, ktorí odháňajú chmúrne chvíle a dokážu napiecť slovenské zákusky. Za ľudí, ktorí plnia fontány ružami a otvárajú zámky. Za stromy, ktoré iste zakvitnú aj o rok.
Prečítajte si článok s klinickou psychologičkou Lýdiou Adamcovou na portáli ahojmama. Stačí malý trik s nastavením našich slov a myšlienok, aby sme v sebe upokojili búrku.
Prajeme vám pokojné sviatky, priatelia.
