O jarných hľadačoch pokladov

Spolu s manželom máme zberateľský syndróm a každú jar sa musíme veľmi silno držať, aby sme sa pri prechádzkach ulicami neutrhli. Fenomén „Gratis zum mitnehmen“ je podľa nás jedným z najkrajších zvykov. Ak sa chcete niečoho zbaviť, jednoducho to v slnečný víkend položíte pred dom v označenej krabici. Krásu tohto javu objavil môj muž nedopatrením. Iba niekoľko mesiacov  na novom pôsobisku, chcel sa v Zürichu zbaviť staršieho bicykla. Postavil ho teda pred dom ku kandelábru a ako rodený Talian sa spoľahol na to, že do večera sa bicykla isto niekto zmocní. Nie vo Švajčiarsku. Tu vám síce stihnú vykradnúť dom o siedmej večer, kým idete na prechádzku, ako nedávno susede, ale ak niečo leží na ulici bez ceduľky „Gratis“, nikto sa toho nedotkne. Bicykel tam stál tri dni, kým manžela sused neupozornil, aby si ho odpratal, alebo naň pripevnil ceduľku.

Chápem, že veci zadarmo pohodené v krabici na ulici nenadchýnajú každého. Predsa len, ktovie, kto to chytal a kde to mal. A čo ak si niekto pomyslí, že som chudák odkázaný na stariny? Aj ja som taká kedysi bola, tuším sa to volá falošná hrdosť. Ale odjakživa vo mne aj tak tlela duša hľadačky pokladov a keď sa po revolúcii otvorili hranice, moja milovaná teta Eva nás s mamou vzala do Schwechatu pri Viedni na obrie blšie trhy trénovať. Teta Eva nemala hanby vrhnúť sa do kôp so šatami a kabelkami. Mamu ten pohľad znervózňoval, mňa fascinoval. Odniesla som si odtiaľ skvelý baloňák a náušnice s obrovskými modrými srdiečkami zo skla. Hľadačský talent sme si neskôr so sestrou cibrili v prvých bratislavských porevolučných second-handoch. 

Na jar v roku pred koronou navrhlo susedské združenie v našej štvrti konečne usporiadať aj u nás prvý susedský bazár. Zástupcovia štvrte si povedali, že „Gratis“ krabice sú síce fajn, ale ešte lepšie by bolo, keby si tie nechcené veci ľudia povymieňali navzájom počas príjemného podujatia a možno vzácnejšie kúsky aj predali. Bola to jedna z najkrajších susedských akcií a ako sa na Švajčiarsko patrí, všetko bolo dokonale zorganizované. Každému predajcovi pred domom svietila žltá vlajočka a každý dostal do schránky zoznam domov s koláčovým bufetom. Dlho po záverečnej sa ulice blyšťali svetielkami a parkovacie miesta pred domami sa na chvíľu premenili na osvetlené ostrovčeky večerných vinárničiek. Nevieme sa dočkať, kedy sa zas budeme môcť takto stretnúť.

Kým teraz niet bazárov, zbavujeme sa vecí medzi susedmi. Naša domáca je síce Švajčiarka, ale nad žiadnou zachovanou hračkou či detskou potrebou neohrnie nosom. Ani nestačím vyložiť krabicu pred dom a už tam je a vyberá. Má šesť vnúčat a kedysi vlastnila obchod s vecami a nábytkom pre bábätká. Jej záhrada sa na jar premení na detský zábavný park a v dome má dve extra miestnosti plné hračiek. Je najobľúbenejšou starou mamou v rodine. 

Ako nadšených hľadačov nás mrzí, keď občas vidíme przniteľov krásneho „Gratis“ zvyku. Leniví spoluobčania vynesú zničené nábytky a fľakatý matrac v noci pred bytovku, aby ich nik nevidel. Namiesto žltej nálepky za deväť frankov „Odvoz špeciálneho odpadu“, nalepia ceduľku „Gratis“ a riskujú pokutu stodeväťdesiat, keby ich niekto načapal pri čine alebo udal.

Na Slovensku funguje „Gratis“ inak. Otec sa takto nedávno mocoval so starým sporákom, ktorý bolo treba odviezť do Ola. V našej bratislavskej štvrti máme už roky pocestného filozofa s páskou cez oko, voláme ho Slepý. Od skorej jari do zimy chodí s károu hore dole, rozpráva si sám pre seba a všeobecne pôsobí jemne šialeným dojmom. Akonáhle vycítil, že sa okolo domu mojich rodičov čosi deje, už aj bol nastúpený.

„Šéfko, a ten sporák idete vyhodit? Nehajte, ja vám ho zeberem. Odvezem do železa a dám vám polovicu z toho, čo zarobím. Tlapneme si?“

Netlapli si, lebo korona, ale otec si ušetril cestu do Ola. Slepý naložil náš starý dobrý sporák na káru, pridal pár životných múdrostí a odišiel. U nás vo Švajci by si musel vystáť rad pred váhou na kovy v recyklačnom centre a ešte by aj prerobil. Takto boli spokojní obaja. 

Zabúdame na malé radosti. Pritom môžu ležať v krabici iba kúsok od nás. Svedčia o človečenstve, o tom, že sme stále tu a ešte dlho budeme. Že nosíme so sebou príbehy a v takej krabici sa môže ukrývať celý svet. Zas môžeme byť chvíľu deťmi a snívať o pokladoch. Čo ak čakajú za najbližším rohom?

 

Pohľad do výkladu nášho starinárstva ma silno dojal. Sliepočky na raňajkové vajíčko, ktoré som ako dieťa milovala, vraj opäť začali vyrábať. 

Please follow and like us: