Ach, deti sú požehnaním, však? Zlaté, milé, usmievavé, len by ste ich stále stískali. A aké sú len múdre! Určite z nich bude prezident! Alebo majiteľ slávneho startupu. Naozaj sa nám vydarili. Veď sme si tú výchovu naštudovali v knihách aj v internetových skupinách. Nosili sme ich v nosičoch a šatkách od výmyslu sveta. Rozvíjali sme ich jemnú motoriku montessori hračkami a prvá mrkva bola najbio, aká sa len dala zohnať. Prali sme tie látkové plienky mydlovými orechmi len taký fukot, kdeže pampersky, nezabijeme predsa planétu. Už ako bábätká sme ich obliekali do zladených outfitov od plienky až po cumeľ. Bože, nie, cumeľ nie, naše dieťa to dalo s prehľadom bez cumľa, veď malo dve luxusné bradavky na požiadanie v ktorúkoľvek dennú a nočnú hodinu.
Skrátka vypiplali sme tie naše ratolesti ako najvzácnejšie skleníkové orchidey. Z takých základov môže byť iba bezchybný jedinec. A potom prišlo predškolské hodnotenie zo škôlky.
Viete, čo mi Sofinkina učiteľka v škôlke, taká s dlhokánskymi dredmi a ľanovými gaťami, viete, čo mi tá povedala? Že vraj Sofie je sebecká. Že jej empatia nie je bohviečo a keď dostane voľnú ruku, hrá sa iba to, čo chce ona. A vôbec jej nevadí, že sa to hrá sama. Sofie nevie, čo znamená byť tímový hráč. Ste v šoku, Frau Mannino?
Frau Mannino je ozaj trochu v šoku. Ale len na chvíľu, lebo v tom krátkom okamihu ju zrazu osvieti. Jej dieťa sa totiž takmer celý rok hralo iba s ňou.
Rok izolácie nám to teraz dáva vyžrať. Predtým sme boli obklopení priateľmi a ich deťmi. Šesť dievčat vo veku od štyroch do deviatich rokov sa spolu ustavične hralo, hádalo, delilo sa a tancovalo Just Dance. Presne pred rokom bol koniec a my v strachu, aby sa nám nákaza nevrátila, zavreli sme sa do tej slávnej bubliny. V bubline otecko pracoval, staršia dcéra vychádzala z izby iba občas a mamička sa hrala s mladšou to, čo sa malej chcelo. Väčšinou ju nechala v súťaži vyhrať, aby bol kľud. A keď sa potom škôlka a škola otvorili, už to boli trochu iné deti. Nikto sa im nesmie čudovať.
Na portáli ahojmama.pravda.sk som natrafila na skvelé články o výchove, medzi nimi aj na rozhovor s detským psychiatrom Petrom Pöthem: „Ochrana dieťaťa nemá byť dlhodobá, ale len na najhoršie situácie, pretože je dôležité podporiť dieťa v raste. To má byť cieľom detstva, života, terapie… Už okolo druhého roku treba myslieť na rast.“
https://ahojmama.pravda.sk/clanky/rozhovor-detsky-psychiater-peter-pothe-deti-su/13383-clanok.html
Pred koronou volali učiteľky moje dieťa „Tischkind“, stolíkové dieťa. Tak volajú deti, ktoré sa najlepšie cítia za stolíkom a najradšej robia to, čo môžu urobiť posediačky. Podľa možnosti bez prílišnej stresujúcej konverzácie. Pri živom pohybe sa ale potkýnajú o vlastné nohy. Sofie je „Tischkind“ po mamičke.
Aby takéto deti prinútili opustiť komfortnú zónu a zistili, čo všetko sa v nich ukrýva, zaviedli projekt „Spielzeugfreies Kindergarten“, škôlku bez hračiek. Všetky skladačky, bábiky, ceruzky, fixky, farby, všetko zmizlo. Ostal iba nábytok a veci dennej potreby, ako misky, poháriky, štipce na prádlo a nejaké šatky. A ešte prázdne krabice od mlieka, od jogurtov, staré obaly. Žiadne kreslenie, žiadne sedenie za stolíkom. Voľná hra a fantázia detí.
Kto moju dcéru pozná, vie, že abstraktné veci ako morské víly a princezné ju neberú. Vytvoriť svet fantázie jej robí problém, do nemoty sa ale vie hrať na reálny obchod. Každú udalosť mení na čísla a jedna z jej naobľúbenejších hier je hra na malú násobilku. Ak niečo chce, vie presne, ako to má vyzerať, odchýlky neakceptuje. Dlhý čas mala kvôli istej náučnej knihe takú paniku zo žralokov, že sa odmietala kúpať a prijala iba rýchlu sprchu. A keď bol jej svet zrazu aj v škôlke postavený na hlavu, vybrala si to, čo jej najviac vyhovuje. Zapájala sa, keď sa jej chcelo, sama v kľude počítala šatky a gombíky a konfrontačným situáciám sa vyhýbala oblúkom.
Naše deti chodia do povinnej škôlky iba na tri a pol hodiny denne, ale aj za to málo sme vďační. Deti rovesníkov potrebujú, nech sa deje čokoľvek. Keď som mala päť rokov, trávila som kopec času so sestrou, sesternicami a bratrancami. Boli sme väčšinou vonku a hádky a nezhody sme si vyriešili medzi sebou. Moje deti vyrastajú bez sesterníc a bratrancov, priatelia prichádzajú a odchádzajú. Chceme ich v cudzej krajine chrániť pred všetkým možným, odsúvame im z cesty nepríjemné situácie a nedochádza nám, že práve tým im život sťažujeme.
Hoci je pandémia extrémny prípad a je jasné, že sa bojíme o životy blízkych, musíme pochopiť, že vývoj našich detí si nedá pauzu len preto, lebo svet sa zastavil. Potom sa nám môže stať aj to, že „nadmerne chránené deti sa ťažko vyrovnajú s nárokmi života a nedokážu správne zaobchádzať s realitou,“ vysvetľuje detský psychiater.
Padla na mňa bezradnosť a bolo mi Sofie ľúto. Som možno starostlivá mama, ale nikdy sa pri mne nenaučí kamošské naťahovanie sa o veci a detské dobrodružstvá s príchuťou porušovania pravidiel.
Ako doteraz vždy, vyriešila to prozreteľnosť. Hádam ako odmenu za to, že sme sa zas čosi nové naučili. S jarou totiž prišlo späť aj rušno do našej ulice. Malé susedky zistili, že Sofie má po staršej sestre krabicu barbín a každý druhý deň zvonia pri dverách, či sa môžu u nás hrať. Dievčatá si sadli a dokážu sa spolu zabaviť hodiny.
Aj v škôlke sa to, zdá sa, začalo riešiť samé. Sofie zaimponoval jej spoluškôlkar Liam, ktorý v rámci hry vbehol medzi ostatné dievčatká sťaby morské víly a ako imaginárny žralok ich všetky požral. Od tej chvíle sú s Liamom kamoši a hrajú sa spolu na rodinu, na svoju bublinu. Ani žralokov vo vani sa zrazu moje dieťa nebojí.
Pri poslednom rozhovore s učiteľkou a s vedomím, že Sofie je v triede jednou z najmladších, som sa teda opýtala: „Bude Sofie po lete dosť zrelá na školu?“
„Ale jasné, Frau Mannino, nemajte strach. Sofie je na najlepšej ceste.“
