Uplynul presne rok od manželovho pozitívneho testu na covid. Keď dnes niekto povie korona, je mi zle a vypínam správy. Silno nám chýba život.
Koľko som sa za ten rok nahrešila. Stále sme behali po vyšetreniach, nosili domov kopce predpísaných tabletiek, mnohé z nich na ukľudnenie, niektorí z nás uprostred toho všetkého vymenili džob, stále z homeofficu. Milujem svojho muža, ale v kuse je doma. Vrchol bol, keď si susedia z konca ulice zavolali žeriav, aby im na plochú strechu ich škaredého domu vyniesol vírivku. Viete, ako mi chýbajú termálne kúpele? Strašne. A teraz, keď je konečne jar a na balkóne mám hocikedy 25 stupňov, mám angínu a antibiotiká. Ani mi nikto neveril. Ako je to možné, veď všetky vírusy okrem covidu vykapali, či? No nie. Decká doniesli zo školy chrípku a už to šlo. Chrípka, potom angína. Pred pár dňami mi rupli nervy a zbadala som sa, ako kričím a na všetko sa sťažujem. Chcem ísť na masáž a do sauny a za našimi na Slovensko, chcem vypadnúť s kamoškami na víkend. Chcem ísť tancovať a na peknú večeru. Nebaví ma, že mám v kuse kašeľ a bolesti. Z deciek sa stávajú zombíci a z bytu maštaľ. To sa nedá vydržať!
A potom mi pohľad zavadil o dedkovu fotku.
Dedo Milan bol mimoriadne veselý človek. Pôvodom Moravák od Kunovic, vzal si dievčinu z Revúcej a obaja zakotvili v bratislavskej Dúbravke. Celý život strúhal žarty a z babičky a jej sestier si láskavo uťahoval tak, že sme sa šli so sestrou popučiť. Podľa filmu pre pamätníkov ich volal Cech panen Kutnohorských. Staral sa o nás odmalička. Na Vianoce piekol čajové pečivo, našim pomáhal zrenovovať dom, miloval cestovanie a vo voľných chvíľach vymýšľal šikovné vylepšenia do karavanu, s ktorým spolu s babičkou absolvovali poznávačky od Francúzska až po Bulharsko.
Ten švárny junák vpravo je on vo veku sedemnásť rokov. Fajčí jednu z posledných cigariet na slobode. Onedlho nato ho odviedlo gestapo, lebo ako člen národného študentského hnutia proti fašizmu pomohol zbehnutému slovenskému majorovi ukryť sa pred nacistami u nich doma. Sused to videl a udal ich. Dedkovi bratia stihli ujsť, on nie. Počas piatich rokov ho presunuli z väzenia v Brne do koncentračných táborov Buchenwald, Zwickau a Dachau. Domov sa vrátil po oslobodení ako dvadsaťdvaročný muž, aby zistil, že o rok starší milovaný brat Láďa padol ako letec 311 Československej perute v bitke o Londýn.
Vo veku, ktorý by mal byť v živote človeka najkrajším, videl dedo Milan veci, ktoré ho v snoch mátali do smrti. Dožil sa osemdesiatosem rokov, ale ani v jednej mojej spomienke nie je zlomeným mužom. Nechápala som, ako je možné, že človek dokáže prežiť katastrofu, no napriek tomu z neho srší radosť.
Dnes viem, že dedko bol ukážkovým príkladom reziliencie. Je to výraz, ktorý psychológovia používajú, aby opísali zmes ľudskej odolnosti, cieľavedomosti, empatie a optimizmu.
Odborníci dokonca zostavili takzvaných „Big 5“, päť hlavných znakov odolných ľudí. Švajčiarsky psychológ Denis Mourlane ich zhrnul takto: s rezilientnými ľuďmi sa ľahko komunikuje, sú otvorení novému, sú vo svojich činnostiach disciplinovaní, majú cieľ a sú emocionálne stabilní.
Dokážu svoje emócie nasmerovať správnym smerom a zužitkovať ich. Vedia seba aj situáciu dobre ohodnotiť, vcítiť sa do druhých a chápať ich pocity, a sú presvedčení, že veci sa môžu meniť. Stanovili si v živote cieľ a pevne ho nasledujú, nezávisle od toho, čo si iní myslia. Veria vo svoje schopnosti a neboja sa ich použiť. Takýto človek sa dokáže veľmi nahnevať a vie byť aj do hĺbky smutný. Neostane však v tomto stave, ale otrasie sa a svoj hnev a smútok nasmeruje do niečoho iného. Začne športovať, študovať, maľovať, alebo, ako môj dedko, ľahne si pod auto a opravuje a vylepšuje, čo sa len dá.
Denis Mourlane opisuje, ako u ľudí reziliencia funguje. Optimisti sa cítia lepšie, lebo nevidia iba riziká, ale aj šance. Disciplinovaní ľudia sa cítia lepšie, lebo dokážu doviesť veci do konca a cieľavedomí ľudia sa cítia lepšie, lebo majú cieľ a veria, že ho môžu dosiahnuť. Ale zároveň sa dokážu preniesť cez krízy a neúspechy a ísť ďalej. Reziliencia pomáha človeku vyrovnať sa s tlakom, so zmenami, neistotou a životnými údermi. Ak sa takýto človek cíti na dne, netrpí zábranami požiadať o pomoc.
Mama ma drží na rukách a dedko sa teší z prvej vnučky, ktorá ho bude ľúbiť najviac na svete.
Dedko potreboval čas, aby dokázal svoje zážitky spracovať. Mama sa narodila sedem rokov po vojne a pamätá si obraz, v ktorom ako päťročná vidí otca v kresle plakať. Vyšplhala sa mu do náručia a utišovala ho. Neskôr ju brával na ihriská v Petržalke, kde trénoval volejbalistov, a keď mu to babička zo žiarlivosti zakázala, bral mamu a jej mladšieho brata v kočíku na dlhé prechádzky. Dedkovou terapiou bolo vyrozprávanie sa z tých hrozných zážitkov, no jeho žena ani deti nevládali už časom vojnové príbehy počúvať. Musel si teda počkať, kým so sestrou podrastieme. Stali sme sa jeho neúnavnými poslucháčkami a živo sme sa o jeho spomienky zaujímali. Sestra potom, aj na základe dedkovho života, vyštudovala históriu a jej deväťročný syn je dnes expertom na druhú svetovú vojnu.
Jednou z charakteristík rezilientných ľudí je zmysel pre humor. Presne tak si dedka pamätám. Humoru sa nenaučil, vždy ho v sebe mal. Tá istá vlastnosť pomohla mojim trom blízkym priateľkám prijať obrovské bremeno. Všetkým počas pandémie diagnostikovali rakovinu. Tie tri silné ženy sa nezbláznili, s optimizmom podstúpili operácie a liečbu, popritom pracovali a starali sa o deti, dokonca boli ochotné vypočuť si moje malicherné ponosovanie sa. Všetky tri sa vyliečili a vyšli z toho s úsmevom. Sú majsterkami reziliencie. Čo sa mňa týka, poprosila som kamošku o pomoc pri upravení mojej životosprávy a deťom som zostavila zoznam domácich prác. S dobrou známou zas skúšam kurz rozvoja osobnosti, určite neuškodí. Je načase v sebe upratať.
Nebyť reziliencie, už tu asi nie sme. Nebyť humoru, láskavosti a schopnosti požiadať o pomoc, ľudstvo by vymrelo. Nebyť dedkovej sily, so sestrou nejestvujeme, a nebyť aj jeho génov, asi by sme pár vecí už vzdali. Keď mi je občas ťažko, spomeniem si, ako svojim krásnym hlasom spieval moravské piesne a ako mi potom pomáhal s matematikou: „Tak poď Kateřino, dáme se do toho. To zvládneme!“
Tit.foto: thermalbad.ch, naše najobľúbenejšie kúpele Bad Zurzach a Solebad, soľný kúpeľ, napodobenina vody z Mŕtveho mora. Hádam zas čoskoro…
