Žijeme zvláštne časy. Spoločnosť nám robia častejšie predmety, ako ľudia. Radosti ako cestovanie a priatelia neužívame plnými dúškami, ale po kvapkách. Je preto príjemné a upokojujúce, ak nás obklopujú staré dobré veci s príbehom. Ako náš Jokkmokk.
Ak ste sa náhodou na jar roku 2009 nachádzali vo švajčiarskom Berne, mohol sa vám naskytnúť takýto pohľad. Mladý párik trepe z autobusu obrovskú krabicu značky IKEA a snaží sa ju dostať hore ulicou. Keďže im to vo dvojici príliš nejde (mladej žene stále padá z pleca kabelka), vyloží si mladý muž ťažkú krabicu na hlavu ako africká domorodkyňa. Jeho splašená partnerka sa ho snaží navigovať do vchodu obytného domu, aby potom obaja zistili, že dobrodružstvu ešte nie je koniec, lebo výťah na škatule týchto rozmerov stavaný nebol. Okoloidúci už neuvidia, že muž sa nevzdá a bremeno vynesie na tretie poschodie sám. Mohol by síce škatuľu otvoriť a jej obsah napchať do výťahu po častiach, ale to by nebolo cool. Chce totiž na mladú ženu zapôsobiť, lebo ešte nie sú celkom svoji, a ten kus nábytku má byť prvá, hoci dočasná investícia do spoločnej budúcnosti.
Takto sa stôl so štyrmi stoličkami menom Jokkmokk dostal do bytu, ktorý mal pôvodne byť prvým hniezdom našej rodiny. Manžel dodnes nechápe, prečo si na výlet do Ikei v Lyssachu pri Berne vtedy nepožičal auto. Možno sa bál, že by som sa odtrhla z reťaze a nakúpila viac, ako bolo potrebné. Kto pozná môj Ikea-syndróm, chápe silu tohto argumentu.
Pán manžel je fluktuant. V žiadnej práci nevydrží dlhšie ako dvadsať mesiacov a jeho životopis je pomaly hrubší ako Vojna a mier. Rok po našom zoznámení som to však nejak intenzívne nevnímala. Žili sme vzťah na diaľku, každý z nás mal dobrú prácu, čo na tom, že v iných krajinách. Keď sa ľúbime, všetko sa nejak vyrieši. Firma, pre ktorú môj milý vtedy pracoval, mu pomohla prenajať si dvojizbový byt v Berne. Čo keby sme sa tu spolu usadili? Hlavné mesto, aké praktické! Mala som prísť na krátku návštevu a všetko otestovať predtým, ako dám v práci na Slovensku výpoveď. Byt to bol krásny, pod balkónom kvitli stromy naružovo, do centra električkou tri zastávky, ideálne. Akurát, že v tom byte nebolo vôbec nič, ani len stolička. Drahý tam žil už mesiac a v kuse pracoval. Jediné, čo stihol kúpiť, bol jeden veľký matrac. Ležal na zemi v spálni a čakal, kedy podeň položíme nejakú slušnú posteľ. V byte bola ozvena ako svet a nad hlavami nám neustále chodila hore-dolu stará suseda o palici. Vypadli sme radšej do mesta, nech si v rýchlosti nazbieram prvé dojmy. V Berne som dovtedy nebola a do odletu mi ostávalo pár dní.
Urobte si obraz o niečom za pár dní. Buď to cítite, alebo nie. Pritom je Bern jedno šarmantné miesto. Vlní sa cezeň prekrásne tyrkysová rieka Aare, ktorá vás, ak ste odvážny plavec, dokáže unášať trinásťkilometrovou rýchlosťou po prúde. Pred budovou parlamentu sa pomedzi vodné trysky naháňajú deti. Najslávnejšia čokoláda Toblerone je z Bernu, ako aj teória relativity od Alberta Einsteina, ktorý ju tu stihol vytvoriť za dva roky pobytu. Bern má na Katedrále sv. Vincenta najvyššiu kostolnú vežu Švajčiarska a pod ňou stovku fontán v malebných stredovekých uličkách. Na mestskej veži odbíja každú hodinu orloj zvaný Zytglogge, iba o stodvadsať rokov mladší od toho pražského. Ja som však len civela na stredovekú postavu požierača detí na jednej z fontán, klasickú ukážku morbídneho švajčiarskeho humoru, a snažila som si predstaviť náš budúci život na tomto mieste. Aj symbol mesta, živé medvede v priekope, mi prišli otrávené. Keby sme to všetko nebrali tak kŕčovito vážne, možno by som si Bern obľúbila. A keby ma v exotickom skleníku Papiliorama v Kerzens nenaháňali netopiere, určite by som bola uvoľnenejšia.
Na druhý deň nasledovala výprava do Ikei. Nech je všetko zmontované, keď si večer sadneme k slávnostnému pokrsteniu stola. Darovali sme si ho presne na narodeniny, ktoré obaja slávime uprostred apríla. Chýbala iba torta. Drahého odvolali do kancelárie, vybrala som sa teda do najbližších potravín s plánom, že stôl si okrem torty zaslúži aj šampanské. Turistov si však v potravinách Migros, jednej z dvoch hlavných miestnych sietí, radi vychutnajú. Nebola som prvá ani posledná, ktorá tu šumivé víno hľadala márne. „Alkohol tu nekúpite, to musíte do Denneru!” zvolala predavačka tak, aby to všetci počuli. Migros alkohol skutočne nepredáva. Zaviazal sa k tomu v zakladateľských stanovách sťaby podporovateľ národného zdravia. Až večer som sa od milého dozvedela, čo predavačka myslela. V blízkosti Migra vždy a všade vo Švajčiarsku stojí aj predajňa Denner (ktorú Migros vlastní), a v tej sa to alkoholom len tak prehýba. Milý Bern, bohvieaký začiatok sme spolu nemali.
Našťastie som zohnala aspoň sviečky, víno sme dostali na privítanie od jeho firmy. Do oslavnej atmosféry nám nad hlavami klopkala chodítkom horná suseda. Mala nervózny mechúr, a napriek nepísanej dohode, že záchody sa vo Švajčiarsku podľa možnosti po desiatej nesplachujú, aby nerušili nočný kľud, výhody splachovania využívala celú noc.
V tom byte sme sa nakoniec neusadili. Po úmorných mesiacoch spánku so štupľami v ušiach a únavnej práci cestujúceho konzultanta, to pán manžel v Berne zabalil. Našiel si stálu pozíciu v Ženeve a začal hľadať ďalší byt. Medzitým som otehotnela a z nostalgických a praktických dôvodov sa stalo, že sa naše prvé dieťa narodilo na Slovensku.
Stôl Jokkmokk medzitým cestoval z Bernu do Ženevy, odtiaľ na pár mesiacov do skladu, kým sa jeho majiteľ zotavil v rodnom Taliansku pred ďalšou logisticky náročnou operáciou. V lete 2011 sa stôl zbadal vybalený v maličkej jedálni na treťom poschodí domu na predmestí Lausanne a nestačil sa čudovať. Tá žena, čo ho pomáhala vliecť z autobusu, sa po vyše dvoch rokoch vrátila. Na rukách niesla malého človeka, ktorý dá v budúcnosti stolu zabrať. Keby vtedy vedel Jokkmokk predpovedať budúcnosť, možno by sa zľakol. Zistil by totiž, že aj z Lausanne ho onedlho odvezú, opäť do nemeckej časti. Nie síce do Bernu, ale do Wettingenu. Tam sa stôl spokojne usalaší na pár rokov bez pohnutia, kým sa jeho majitelia nerozhodnú, že potrebujú väčší, rozťahovací, aby mohli pohostiť nových priateľov. V tej chvíli mu bude visieť život na vlásku, ale zachráni ho nepraktická vlastnosť jeho opäť tehotnej majiteľky, citovo sa upínať k neživým veciam. Z konkurenčného boja vyjde Jokkmokk bez pôvodných stoličiek a so skrátenými nohami. Stane sa z neho obývačkový stolík a pribudnú k nemu štyri biele detské stoličky Kritter, lebo Ikea pripomína tejto rodine domov. Utŕži škrabance, veľa farby z výkresov a množstvo zaschnutej plastelíny. Naučí sa tony domácich úloh. Stane sa z neho jediná pevná stena bunkra a počas lockdownu šmykľavka a tanečné pódium. Pred príchodom návštevy ho občas prikryjú pekným obrusom, lebo bude ozaj veľmi opotrebovaný. Ale na druhý deň zas obrus strasie a pripraví sa na nové dobrodružstvá.
Jokkmokk v našej obývačke stojí dodnes. Za tie roky sme prešli všetky tunajšie obchody s nábytkom s prekrásnymi stolíkmi, žiadny by však nebol schopný takého multitaskingu, ako ten náš. Mám s ním ešte jeden sťahovací plán, snívame totiž o vlastnom domčeku. Sľúbili sme si, že ak sa nám raz sen splní, bude mať Jokkmokk v tom domčeku čestné miesto. Najskôr ale musí so Sofie trénovať plastelínové torty. O chvíľu máme zas narodeniny.
