O svokre, z lásky

Predchádzajúci post na tému hausfrau mal zaujímavý ohlas. Ozvali sa mi ženy so svojimi príbehmi, ženy, ktoré sú matkami na plný úväzok oveľa dlhšie, ako ja. Tiež sa často cítia nedocenené, no takto to chcú a je to ich voľba. Sú vo svojom rozhodnutí šťastné. Zabudla som však spomenúť jeden dôležitý fakt. Mám šťastie na manžela, ktorý ma bezvýhradne podporuje. Jasné, sme v krajine, ktorá priam vyžaduje starobylé rozdelenie sveta. Byť hausfrau je tu stále považované za najideálnejší model, aspoň pre mužov. No môj manžel videl aj iný príbeh. Zažil ženu v domácnosti, ktorá šťastie nenašla, alebo ho už nevládala hľadať. Bola to jeho mama, moja svokra menom Michelle. Osobne som ju nepoznala, zomrela presne rok predtým, ako sme sa s manželom našli. Naša staršia dcéra dostala jej meno, pretože sa mi páči, a aj preto, lebo neverím v dedenie osudov.

Svokrina minulosť však visí nad nami a sú dni, kedy je pán manžel znepokojený. Stál totiž pri prerode svojej mamy z veselej a spoločenskej osoby milujúcej dobrodružstvo na vnútorne osamelú ženu, ktorá stratila nádej na lepší život. 

Chcel sa s vami podeliť o dôvod, prečo sa snaží dopriať mi maximálnu slobodu a podporovať ma v mojich rozhodnutiach. Hoci je to téma stále veľmi citlivá, má pocit, že by jeho spomienky mohli niekomu pomôcť. 

„Moja mama Michelle sa narodila v kanadskom mestečku Rimouski neďaleko Montrealu. Nastávajúceho manžela, Taliana z Kalábrie, stretla počas štúdií na tamojšej univerzite. Zaľúbili sa do seba a ona, dobrodružná duša, nasledovala v roku 1970 svojho snúbenca do Milána. Mali spolu dohodu. Istý čas pobudnú v Miláne, a potom sa do Kanady vrátia. Mama sa zamestnala na kanadskom konzuláte a otec získal post na miestnej univerzite ako potravinársky chemik. V tom čase zarábala omnoho viac ako on, a možno by to tak aj ostalo, keby sa pri druhom tehotenstve nerozhodla ostať natrvalo doma. Mal som vtedy čosi vyše dvoch rokov a v jasliach som bol nerád. Hovoril som len po francúzsky, jazykom mojej mamy, čo ma od ostatných detí izolovalo. Keď som mal tri, narodil sa brat a mama sa už na konzulát nevrátila. Občas si privyrábala technickými prekladmi pre univerzitu. Keď sme boli väčší, speňažila svoju záľubu v čítaní. Pre talianske vydavateľstvá posudzovala schopnosť anglickej a francúzskej beletrie presadiť sa na talianskom trhu. No šlo len o občasné zákazky, pracovala z domu. Milovala divadlo a večery s priateľmi. Raz sme dokonca osobne stretli Geraldine Chaplinovú po jej vystúpení s montrealským umeleckým súborom Cirque du Soleil, keď hosťovali v Miláne. Mama pochádzala z prísne katolíckej rodiny, no pridala sa k hnutiu hippie a ja si ju už pamätám ako vrcholne liberálnu.

Mal som trinásť a brat desať, keď otec získal prostredníctvom univerzity projekt v Somálsku. Bývalá talianska kolónia na východnom pobreží Afriky bola v osemdesiatom piatom ešte pomerne pokojným miestom. Bývali sme v univerzitnom mestečku na predmestí Mogadišu s ostatnými talianskymi rodinami. Dobrodružstvo, po ktorom mama túžila.

Každý deň a každý večer sa niečo dialo. Fotografický krúžok, krúžok bridžu, večerný program v Casa di Italia. Typický život kolonialistov, čosi ako rasizmus sme však vôbec nevnímali. Nemal som problém nechať sa doviezť domov miestnym taxíkom, otvoreným nákladiakom plným Somálčanov. Boli veľmi priateľskí, rovnako ako talianske rodiny, ktoré sa sem presídlili na takmer dvojročný projekt. Mama mala navyše pomocníčku v domácnosti. Jedli sme kilá banánov a za horúcich nocí sme spali pod moskytiérami  zakrytí mokrými plachtami. Oceán vyzeral presne ako z filmov, hoci nám miestni často rozprávali o útoku malých žralokov.

S dvojmesačnou prestávkou sme v Somálsku strávili dvadsať mesiacov. Čas plný farieb, vôní, usmiatych ľudí a bezstarostnosti. Predstavte si, že sa z dlhej exotickej dovolenky vrátite do upršanej jesene v sivom pochmúrnom meste. Po krajine s obrovským otvoreným priestorom, večným slnkom a oceánom vás čaká tmavý byt v zahmlenom Miláne. Šanca na návrat do Afriky stroskotala, do Somálska prichádzala vojna. Padol na nás ťažký splín.

Mame začal chýbať Montreal viac ako kedykoľvek predtým. Kultúrnym akciám bol koniec, otec nebol bohvieakým partnerom pre operu a divadlá. Milánska scéna sa tiež nedala porovnať s rôznorodosťou kanadského veľkomesta. Okruh priateľov sa zmenšil. Mama stále častejšie sedávala sama v kuchyni. Nedalo sa s ňou rozprávať. Cítil som, že je nešťastná, ale nedokázal som jej pomôcť. My s bratom sme mali školu a priateľov, otec úspešnú kariéru, no ona akoby prestala mať cieľ.

Jedného dňa prišla zlá správa. Dva roky po návrate zo Somálska diagnostikovali mame rakovinu lymfatických uzlín. Rozhodla sa pre terapiu v Montreale, štyri mesiace nebola doma, no vrátila sa vyliečená. V tom čase som sa nášmu bytu vyhýbal. Lákala ma nezávislosť. Už v štrnástich som si sám otvoril bankový účet a časté brigády mi vylepšovali rozpočet. Otec mi nedovolil kúpiť si bicykel, po akom som túžil, tak som šiel a zarobil som si naň sám. Ťažko som znášal vlažný vzťah medzi mojimi rodičmi. Po maminom návrate z Kanady sa veľa nezmenilo. Otec pozeral po večeroch telku v obývačke, mama sedela v kuchyni na druhom konci bytu, čítala tony kníh a fajčila.

Prešli roky bez výraznej zmeny. Rakovina sa vrátila v decembri 2005. Nádor na pľúcach rýchlo metastázoval, tentoraz bola choroba silnejšia. Za rok aj pol sa rozšírila z pľúc do mozgu. V apríli 2007 mama v našom milánskom byte zomrela.

Mamin život ma naučil dôležitú lekciu. V manželstve musí byť komunikácia a na spôsobe, akým budú dvaja fungovať, sa musia dohodnúť spolu. Mám rád spoločnosti, kde ženy ľahšie dokážu dosiahnuť svoje sny, ako napríklad Škandinávia. Švajčiarsko nanešťastie nie je najideálnejšou krajinou pre ženy, no my dvaja máme zatiaľ šťastie. Osud mojej mamy je dôvodom, prečo dávam svojej žene úplnú slobodu v rozhodovaní a finančnú voľnosť. Moje dcéry sa môžu rozhodnúť pre akúkoľvek budúcnosť. Nebudem im zakazovať, no budem pri nich stáť ako poradca, pokiaľ mi to dovolia.“

Toľko spomienky môjho manžela. Po maminej smrti a po narodení našich dievčat spozoroval u otca veľkú zmenu. Z prísneho málovravného muža sa zmenil na nonna, ktorý sa blázni s vnučkami, dovolí im kopce zmrzliny a ony ho milujú najviac na svete.

Na začiatku nášho spoločného rodinného života zaviedol manžel malý rituál. Každú nedeľu večer sme si sadli s pohárom vína a jeden druhému sme porozprávali, čo nás v uplynulom týždni nahnevalo  a čo nám urobilo radosť. Aj dnes si takto sadneme, no už aj s našimi dievčatami. Urozprávanejšiu rodinu by ste dlho hľadali, povieme si všetko. Vtedy si občas pomyslím, čo by povedala babička Michelle, keby pri nás sedela. Predstavujem si, že nás odniekiaľ pozoruje a usmieva sa.

 

 

 

Please follow and like us: