Veríte v minulé životy? Kedysi šli Moodyho knižky na dračku a hoci sa aj u nás doma čítali, nemám k tejto téme jednoznačný postoj. Aj by som rada verila, ale obávam sa, že som príliš racionálny typ. Dobrá priateľka, ktorú som stretla pár rokov po príchode do Švajčiarska, mi však vložila chrobáka do hlavy. Vraj sme sa už stretli v predošlom živote, vraj som jej vtedy veľmi pomohla a ona cíti silnú potrebu mi to splatiť. Má ma pred očami ako domácu paniu v stredovekom dome, sukne sa mi držia deti a som spokojná. V tom obraze som manželkou toho istého muža, čo dnes.
„Ak by to bola pravda,“ vravím jej znepokojene, „znamená to, že niekto z nás sa stále nenaučil svoju lekciu a musí si to zopakovať?“ Viac mi povedať nedokázala. Môžem veriť, nemusím.
Ten obraz mi nedal spať. Vysvetľoval by totiž hneď viacero vecí. Hlbokú náklonnosť, ktorú pestujem k strmým uličkám stredovekých miest napríklad. Baden za mostom je presne taký, a hneď som sa tam cítila, ako doma. Aj s pánom manželom si rozumieme bez slov od prvého stretnutia, celkom nevysvetliteľne. No a tá domáca pani, to som celá ja. Akurát, že mi trvalo veľmi dlho, kým som svoju rolu matky na plný úväzok dokázala konečne prijať aj v sebe.
Švajčiarsko 7. februára oslavuje päťdesiate výročie volebného práva žien. Už týždne sledujem rôzne debaty a články k tejto téme a pozorujem, čo sa okolo mňa deje. Žijem tu desať rokov. Desať rokov som ženou v domácnosti.
Som prototyp čohosi, čoho sa chceli Švajčiarky zbaviť. Príliš dlho totiž nejestvovala alternatíva. Hoci v dejinách má táto krajina dôležité ženy, lekárky, právničky, svetovo známe spisovateľky, oficiálne akoby nejestvovali. Najbežnejší model bol: muž v továrni, na statku, či v kancelárii, žena doma. K verejnému životu sa dámy zákonne vyjadrovať nemohli, a to až do roku 1971, prípadne do roku 1990, kedy aj v poslednom švajčiarskom kantóne konečne uzákonili ženské volebné právo. Viete si to predstaviť? Pre porovnanie, ženy v Československu mohli voliť od roku 1920, o vyše päťdesiat rokov skôr. V sedemdesiatych rokoch sa samozrejme v Československu iný ako komunistický názor pri voľbách nepovoľoval, no ženy mohli, či priam museli pracovať. Vo Švajčiarsku ženy tiež pracovali, no ešte v roku 1988 si manželka musela pýtať od manžela písomné povolenie, ak chcela ísť zarábať alebo si otvoriť konto v banke. Nezávislých žien sa táto zem bála.
Silvia Hofmann, švajčiarska expertka pre zrovnoprávnenie, mala v roku 1971 sedemnásť. Študovala na prestížnom Lýceu Alpinum v Zuoz neďaleko známeho St. Moritz v pomere 340 chlapcov a 60 dievčat. Neskôr sa dozvedela, že prístup k vyššiemu štúdiu bol študentkám povolený nie pre podporu práv žien, ale preto, aby scivilizovali chlapcov na škole. Na každú triedu pripadali v priemere 2-3 dievčatá a kým boli v triede, chlapci sa správali slušnejšie a mali lepšie výsledky, lebo v nich panovala súťaživosť s kolegyňami. Dámy mali aj tak skončiť nanajvýš ako sekretárky.
Odvtedy sa vo Švajčiarsku všeličo zmenilo a ženy boli dokonca niekoľkokrát prezidentkami. No „hausfrau“ aj tak dodnes prežila. Inak to často nejde.
Opíšem vám, ako to u nás, v kantóne Aargau, funguje (každý kantón má totiž jemne odlišné pravidlá). Všetky deti od štyroch rokov idú povinne do škôlky. Prvý rok na štyri dni v týždni, druhý rok na päť dní. O dvanástej ich čakáte s obedom a po ňom sa už do škôlky okrem jedného popoludnia týždenne nevrátia. Základná škola to isté, na obed doma. Plus trikrát do týždňa aj popoludňajšie vyučovanie od pol druhej do tretej. Nebojte sa, máme aj platenú družinu. Dokonca v nej deti dostanú aj obed. Ale ešte do uplynulého roku sme na ňu nemali právo, keďže nepracujem alebo neabsolvujem denné štúdium. Nebolo skrátka miesto, lebo naša obec len tak prekypuje maloletými. Ak sa chcete diaľkovo vzdelávať, alebo chodiť po pohovoroch, využijete služby takzvanej dennej matky. K nej musíte deti na obed doniesť, lebo tá sa zároveň stará o viac detí naraz.
Občania a občianky si teda pomáhajú, ako vedia. Rodiny v susedstve si rozdelili služby a drobizg obeduje každý týždeň v inom dome. Dvanásťročné deti majú povolené starať sa samé o mladších súrodencov. Alebo sa manželia dohodnú, kto z nich ostane doma, či bude pracovať len na čiastočný úväzok. Keďže aj tu muži stále zarábajú v priemere o šestnásť percent viac, ako ženy v tom istom povolaní, je prirodzené, že doma ostane žena. Ak otehotnie a chce si udržať dobré miesto, musí naspäť do práce štrnásť týždňov po pôrode. Našťastie je vo Švajčiarsku rozšírená možnosť pracovať aj na 20 či 40 percent, ale musíte počítať s tým, že to, čo zarobíte, pôjde hneď na jasle či opatrovateľku a rodine sa tým zvýšia dane. Tu sa totiž manželia zdaňujú spolu. Keď to teda všetko zrátame a podčiarkneme, Švajčiarsko svojim obyvateľkám odkazuje: Chceli ste emancipáciu? Nech sa páči! Dúfam, že si ju budete vedieť dobre zariadiť.
Toto všetko sme s manželom nevedeli, keď sme sa do Švajčiarska ako rodina sťahovali. Vedeli sme len, že má dobrú prácu a máme kojenca. Model bol teda jasný. Čo bude neskôr, uvidíme. Blázni, poviete si. Možno pochopíte, keď vám poviem, že som kvočka. Že som ozaj tvor, ktorý má rád svoje kurence pod svojimi krídlami. Opatrovateľky ma znervózňujú a keď si spomeniem na všetky tie družinové obedy, ktoré sme ako decká museli absolvovať, teším sa, že varím ja. Nemáme tu žiadnu inú vlastnú rodinu, žiadnu babku, tetu, ku ktorej by sa moje dve babule mohli pritúliť, keď mali v škole zlý deň. Baví ma hrať sa s nimi, baví ma počúvať ich. Vždy sa u nás tmolí aj dáke dieťa od susedov. Toto som si vždy želala, hoci som sa desať rokov poriadne nevyspala. Držia sa mojej sukne a ja som spokojná.
Dlho mi trvalo priznať si to a obhájiť svoj sen nie pred svetom, ale pred sebou. Pred svetom som to vzdala, lebo som si za svoje rozhodnutie vypočula všeličo od „ti nevadí pýtať si peniaze na topánky?“ cez „vy musíte byť pekne bohatí“ po „tak my tu bojujeme za ženské práva a ty si doma!“.
Verte mi, nič neprovokuje viac, ako spokojná žena v domácnosti. Na otázku, čo celé dni robím, som kedysi mala silnú potrebu vysvetľovať. Že som vlastne manažment aj exekutíva dokopy, lebo pán manžel nehovorí po nemecky, a teda o kompletný chod domácnosti vrátane všetkých termínov od banky cez dane, až po opravu auta či chrupu sa starám ja. Že deň nemá dosť hodín pre všetky online kurzy, ktoré chcem absolvovať a kníh, ktoré chcem prečítať. Že sa zaujímam o politiku a združujem sa v debatách s ostatnými emigrantkami. Už ale nepotrebujem vysvetľovať. Už je dobre. Už som so sebou v súznení. A zároveň so všetkými ľuďmi, ženami či mužmi, ktorí sa rozhodnú pre akýkoľvek model. Nebolo by predsa na svete krásne, keby každý robil to, po čom túži, alebo sa aspoň k tomu čo najviac priblížil? Dnes majú totiž mnohé z nás možnosť voľby.
Akonáhle sa manžel vystrábil z vírusu, sadli sme si nad naše finančné zabezpečenie do budúcnosti v prípade, že by sa jednému z nás niečo stalo. Vypracovali sme plán B aj plán C. Vzdelávam sa v miestnom dôchodkovom systéme, a tiež tuším, že v budúcnosti pracovať budem. Občas ma aj tak prepadnú obrovské pochybnosti a vravím si, čo som ja vlastne pre túto spoločnosť? Aký je môj prínos?
Oči mi otvorila milá psychologička, ktorá počúvala v ťažkom máji moje trápenia:
„Ja som taký chaotik! Vôbec nemám systém! Viete, koľko vecí svojich detí alebo manžela som stratila, alebo niekde založila?“
Jej odpoveď znela: „A viete, koľko oni vďaka vám našli?“
Začínam to chápať. Konečne chápem, čo dávno viem.
Foto: Austrálska fotografka Ella Lacey ma pred časom fotila pre projekt Invisible woman (Neviditeľná žena). Tvorené bež použitia retuše. Ella Lacey Photography
