V lufte visí nervozita. Cítite, ako to buble? Ako nami myká? A to nielen odkedy sme si prečítali, že covid-testy jestvujú aj rektálne. Pomaly každý deň nastane situácia, kedy nám skriví tvár do grimasy a len voláme k nebesiam – kurnik, nestačilo?!
Pred týždňom si počas víkendovej prechádzky moja desaťročná povedala, že má toho tiež dosť. Že nebude robiť to, čo my chceme, že nás neznáša, a že kašle na to. Zvrtla sa na päte a vraj nás bude čakať pri aute. Auto bolo na opačnej strane mestečka. Vravím si, nechám ju vyfučať, veď sa vráti. Spravili sme teda krátky okruh Badenom a vraciame sa k autu. Jej nikde. Nastúpili všetky katastrofické scenáre, lebo z domu mám vštepené, že ak je na ulici pekné mladé dievča samé, najneskôr do pol hodiny sa mu niečo stane. Poslala som teda muža s mladšou dcérou autom domov, možno ju po ceste objavia, a šla som ju hľadať. Bolo mi od strachu zle, hoci rozum vravel, že to dobre dopadne. Tá moja sa predsa tak ľahko nestratí. A naozaj. Blúdila parkom, do ktorého sme mali pôvodne namierené. Pod pazuchou zvierala obľúbenú Aphmau mačku, napoly mačku, napoly hamburger a smutne nás vyzerala. Vzdor z nej vyprchal a trochu sa bála. Objímala som svoje malé veľké dieťa v tej zime hádam aj pol hodinu.
Dostala dva dni odňatia slobody a obrazoviek. Z autobusu som jej ukázala, kde sídli miestna polícia, odporučila jej nabudúce ísť radšej domov, o tri ulice ďalej, a ušetriť si vyšetrovanie. Pred očami sa mi zjavil obraz spred 30 rokov, ako ma mama hreší, lebo som sa vrátila domov od kamošky dlho po dohodnutej hodine: „veď počkaj, keď budeš mať vlastné deti!“ Tak, už je to tu.
Našťastie napadol sneh. Moje dcéry sú po otcovi štvrtinové Kanaďanky a kým mladšia si cestu k sneho-láske ešte len hľadá, staršia v tom má jasno. Akonáhle vidí čerstvo napadaný sneh, váľa sa v ňom ako šteniatko. Záhradný domček obhádzala lopatou zo všetkých strán a spravila z neho šmykľavku. Kade chodí, tade otriasa zimu zo stromov a kríkov, a potom ju chytá na jazyk ako malý husky. Keď sneží, je šťastná.
Aj päťročná zistila, že môže byť do škôlky vozená na sánkach a jej pôvodná nevraživosť sa zmenila na čistú radosť. Miesto sedenia v škôlke a kreslenia sú pol dňa na kopčeku a stavajú snehuliakov.
My, rodičia, odprevádzame deti do školy a škôlky, niektorí na bežkách. Nikto si nechce nechať tú krásu ujsť a každý sa chce s každým rozprávať. Konečne nie o víruse, ale o snehu. Stojíme na ulici v trojmetrových rozostupoch, takže na seba radostne kričíme a občas sa pridajú aj susedia z okien. Pred dverami odhŕňame aj trikrát denne a kývame ujom v malých autíčkach – chodníkových odhŕňačoch. V Zürichu nechodili spoje, ale nám na dedine je to ukradnuté. Tu sa aj tak chodí peši. Pán manžel sa vybral do lesa so snežnicami a nestačil sa čudovať, koľko ľudí sa pristavilo na kus reči. Pod lesom sa stretajú psičkári a tešia sa z odhrnutých cestičiek. Na obed sa všetci zídeme doma a na balkóne si robíme syrové fondue.
Sneh napadol v pravý čas. Miestne švajčiarske rodiny majú aj po päť detí. Potrebovali rozptýlenie. Začali sa pretekať, v ktorej záhrade bude stáť najvyšší snehuliak. Dokonca súťaž vyhnali do celého Švajčiarska a jednotliví členovia vzdialených rodín si posielali cez čet správy o aktuálnej výške snehového diela. Vyhral náš wettingenský štvormetrový dlháň.
Foto: týždenník Limmatwelle
Príroda je múdra, priniesla ticho do zmätku. Máme doma výbušnú kombináciu dcéry v puberte, mamičky v premenopauze a sveta v pandemickej kríze. Zle spíme, hádame sa, udobrujeme, nad úlohami kričíme, a potom spolu staviame vonku snehové pevnosti a vnútri stoličkové bunkre.
Na túto zimu nechcem zabudnúť. Sneh utlmil zvuky aj emócie. Položil nám na rameno upokojujúcu ruku a akoby vravel: kľud, stíš hlas, nechaj všetko plynúť. Aj tak s tým nič neurobíš. Ver mi, padal som už v iných, horších časoch. Všetko bude dobré.
