Ach, kde sú tie časy, keď instagram neexistoval a novinári sa šli pretrhnúť, aby z celebrít dostali kompromitujúce informácie. Viem, o čom hovorím. V predinstagramových časoch som chvíľu bola čosi ako „bulvárny“ redaktor. Prípad Cibulková mi zas oživil spomienky. Hádam sa dievča poučilo… No nebola prvá, ani posledná, kto zo svojho postavenia chce vyťažiť výhody.
Už ako decko som obdivovala farebný týždenník Neue Post, ležal Omame v kuchyni. Na obálke fotky členov kráľovských rodín v prekrásnych šatách, no kde k tým monarchistickým plátkom za komunizmu vôbec prišla, mi je záhadou. Časopisy ma fascinovali odjakživa, je to jedna z mojich obsesií. Cesta k práci redaktorky ale trochu trvala. Vyštudovala som FiF UK v Bratislave, informačnú vedu s germanistikou a nejakým zázrakom sa mi podarilo zamestnať sa v roku 2003 v agentúre, ktorá sa mala starať o blýskavý imidž hviezd mladej TV JOJ. Prešla som tam z práce pre zdravotnú poisťovňu, viete si teda predstaviť moje vzrušenie.
Bola som mladá, naivná a ako ma nazval môj kolega – antisnob. Nechápala som mocenské hry a tiež pojem „celebrita”, ak sa nejednalo o človeka so zásluhami. Prečo treba hlásateľkám hlavných správ splniť všetko, čo im na očiach vidíš? Prečo máme vyrábať umelé kauzy, aby sa na niektorú hviezdičku nezabudlo? Trvalo dlho, kým mi došlo, že aj hlásateľky majú zásluhy.
Náš tím mal okrem iného spracúvať listy divákov pre reláciu „Čo na to riaditeľ…?“. Riaditeľom bol v tom čase pán herec Milan Kňažko, ktorý tiež pôsobil občas dojmom „čo tu, dopekla, robím?“. Šla však z neho blahosklonnosť. Trpezlivo čakal, kým si v bordeli nájdem poznámky a s úsmevom človeka, čo už videl všeličo, mi vravel “dieťa moje, pokojne”. Šéf agentúry so svojím výberom spokojný nebol. Nemala som správne kontakty a chýbala mi ochota nosiť na dôležité stretnutia krátke sukne a hlboké výstrihy, čím som ani žiadne správne kontakty nezískala. Zato som však mohla variť kávu Vašovi Patejdlovi, keby dačo. Agentúra dlhé trvanie nemala.
Rozčarovaná zo sveta médií ušla som sa liečiť na konskú farmu v severnom Nemecku, kde môj vtedajší priateľ získal prácu u kamarátových svokrovcov. Majitelia stajní popierali holokaust a nechápali, ako sa ich dcéra mohla zaľúbiť do chudobného Slováka. Pratali sme sa odtiaľ po pár mesiacoch. Kydanie hnoja u xenofóbov ma ale obohatilo viac, ako Brada Pitta 7 rokov v Tibete.
Po návrate nastal čas obzrieť sa po čomsi pokojnejšom. Zakotvila som vo vydavateľstve Ringier v týždenníku Nový čas Ľudia. Koncept bol jasný – zohnať ohováračky na celebrity. Keďže sme s kamoškou dostali za úlohu sledovať celebrity zahraničné, chodiť do práce bola zábava. Preložili ste správy zo zahraničných agentúr a pridali k tomu vlastné postrehy zo sveta filmu a hudby. Páni grafici text obohatili fotkami a animáciami do vtipného celku a bolo. Práca snov. Dnes sa už za to takmer neplatí, lebo na všetko existujú prekladače a celebrity sa na instagrame stihnú zhovadiť samé skôr, ako to nejaký týždenník uverejní. Iba jediný raz sa na našu prácu telefonicky sťažoval z Prahy miestny šéf sekty scientológov, že sme sa opovážili ohovárať zväzok Toma Cruisa a Katie Holmes. V teréne to však bolo ťažšie. Stála som na dosah ruky od Vivienne Westwood na párty po jej módnej prehliadke na Pražskom hrade s cieľom získať exkluzívne informácie, no proti žraločím ženám z Blesku som nemala šancu. Ako bulvárna redaktorka som dokonale zlyhala. No za ľudí v našej vtedajšej redakcii dám aj dnes ruku do ohňa. Chýbate mi a sľubujem, že po korone vás všetkých pozývam na párty. Aspoň takú, aká je na titulnej fotke. Pamätáte?
Časopis zanikol a bolo treba ísť ďalej. Napríklad do zeme nikoho na bratislavskej Trnávke, kde vychádzal týždenník Kedy kam za kultúrou. Bola som presvedčená, že nadišiel čas bojovať za pravdu a priviesť ľudí ku kultúre trebárs aj násilím. Aké bolo moje prekvapenie, keď som sa zrazu ocitla v niečom ako inzertný plátok. Časopis existoval iba preto, aby vygeneroval čo najviac inzercie na čokoľvek. Kultúrne akcie po celom Slovensku vlastne len vypĺňali okraje. Jadro tvorili zaslúžilí starí páni redaktori, s ktorými sme už o desiatej doobeda sedeli na pive, sestrina bývalá spolužiačka z histórie, vždy spoľahlivá a mladý grafik, často spiaci na klávesnici. Mal totiž biorytmus netopiera. Záchod na chodbe netesnil, počas tlakovej níže sa smrady z celej Trnávky šírili redakciou a konkurovali pivnému dychu kolegov. Pracovné podmienky boli za trest, ale naučila som sa dokonca dohliadať na pána tlačiara vo vedľajšej tlačiarenskej hale. Z neustále meniacich sa pokynov bol načisto zmätený. Šéf toho celého vlastnil istú dobu televízny kanál Nautik a na poznámky divákov ku kvalite vysielania reagoval na webe rýchlejšie a ostrejšie, ako zrušený Trump na Twitteri. Vravím vám, ak máte šéfa po päťdesiatke s copíkom a koženými nohavicami, majte sa na pozore. Onedlho bol koniec časopisu, aj televízii. Keby môj budúci zamestnávateľ vedel, že kam vstúpim, neskôr tráva nerastie, asi by mi šancu nedal.
Redakcia mesačníka Emma ma prijala vyzbrojenú takýmito zážitkami a celkom bohatým životopisom, navyše pribratú po rozchode zo sedemročného vzťahu. Bolo mi jedno, čo mi dajú robiť. V roku 2006 sa mi splnil sen a Emme som ostala pracovne verná. S radosťou konštatujem, že nezanikla, hoci som bola jej členom. Práve oslavuje dvadsať rokov od vzniku! Až tam som koncept celebrity konečne pochopila a s niekoľkými sa stretla. Nie však s celebritkami, ale skutočnými hviezdami. O tom, že človek má právo zmeniť názor, a že nie každá hviezda je diva predbiehajúca sa v rade, si prečítate nabudúce.
