O veciach, ktoré nám nevezmú

Aj vy najnovšie hľadáte v telke scény masových silvestrovských osláv, kde sa všetci objímajú a pijú z jednej fľaše? Asi mi čosi začína chýbať. Pristihla som sa pri sledovaní filmov z rokov osemdesiatych, tých krásne naivných čias, kedy sme sa o svetových udalostiach dozvedeli s týždňovým oneskorením, ak vôbec. Ale podľa zásad šťastných ľudí sa snažím žiť v prítomnosti a tešiť sa z toho, čo je momentálne k dispozícii. Okrem rodiny a priateľov mi teda ostáva minimálne 5 radostí, ktoré mi nikto nevezme a nezakáže.

1.Čokoláda

Pamätáte si Pompomove rozprávky? Maďarský animovaný seriál nášho detstva. Mojou hviezdou bol Vták Gabo, ktorý miloval čokoládu. Mliečnu, horkú, orieškovú, kockatú aj guľatú. Nosil ju v kufri. Nezobrali ho síce na lietadlo do teplých krajín, lebo bol príliš tučný, ale haló! Mal plný kufor čokolády! Celkom prvá čokoláda zo zahraničia, ktorú doniesol ktosi kedysi dávno pravdepodobne z Tuzexu, bola švajčiarske Toblerone. Ten moment, kedy mi sladkosť v tvare vrcholku Matterhorn  rozrezala podnebie a zároveň ho hneď lahodne zahojila, mám navždy vytetovaný do podvedomia. Žijem v krajine čokolády, som bezbreho šťastná. Ak sa ale niekde dočítate, že Švajčiari majú najväčšiu spotrebu na obyvateľa na svete, nie je to pravda. Najviac ju kupujú ako darček turisti. A ja, samozrejme. Sama však celý čokoládový priemysel nezachránim. Nedávno nám kvôli korone definitívne zavreli zážitkovú turistickú atrakciu pri neďalekej výrobni. V návštevníckom centre Frey ste sa dozvedeli všetko o vzácnych bôboch a na konci prehliadky tiekli verejne prístupné čokoládové fontány. Ach, bude nám za miestom častých výletov smutno. Frey je značka pod veľkou predajnou sieťou Migros a miestni ju kupujú najviac. Konkurencia Lindt, ktorú zas preferujú turisti, lebo nič iné nepoznajú, si v polovici septembra otvorila pri Zürichu centrum väčšie a honosnejšie… a hneď ho aj musela kvôli opatreniam dočasne zavrieť. Nech. U mňa nájdete zásoby čokolády vždy. Iba prednedávnom sa na našej stanici v Badene objavila nová predajňa čokolády. No predstavte si, že tie fontány sú iba dekoračné, žiadne čoki-fondue na ochutnanie! Škandál!

2. Motivačné výhľady

Kedysi som čítala, že kreativita a motivácia človeka sa zvýši o dvanásť percent, ak má z okna výhľad do ďalekej prírody. Ak je to pravda, chápem, čo ma motivovalo ostať vo Švajčiarsku. Okrem manžela to bol výhľad z nášho prvého spoločného bytu na Ženevské jazero. Magické východy a západy slnka a v noci svetielka francúzskeho mestečka Evian na druhom brehu videl ponad moje plece počas odgrgnutia a uspávania aj kojenec Mišelka.

Párkrát do roka sa cítim ako Reinhold Messner.  V prípade, že je tunel Gotthard zapchatý,  môžeme sa vyhnúť čakaniu obchádzkou cez Gotthardský priesmyk. Ten výhľad z výšky 2100 metrov želám každému. Pritom mám paradoxne strach z výšok a na rozhľadne sa driapem kŕčovito s privretými očami a srdcom v krku len pre ten výhľad.

3. Vodopády

Takému vodopádu Rheinfall je jedno, čo sa vo svete deje. Pokojne si padá už tisícky rokov s vedomím, že je najväčším vodopádom v kraji, dokonca v Európe. Akurát sa čuduje, kde ostali všetci tí ázijskí turisti, čo za normálnych okolností lezú cez zábrany na jeho okrajoch.

Foto: rheinfall.ch

Podľa mňa by Rheinfall nemal byť príliš namyslený, lebo nie je najdramatickejší. Také nájdete v okolí Lauterbrunnen neďaleko Interlaken. Najvyšší švajčiarsky vodopád Mürrenbachfall sa o svojom prvenstve dozvedel až v roku 2009, keď si naňho inžinieri konečne poriadne posvietili a znova ho premerali na výšku 417 metrov. Ja som sa však zamilovala do jedného, ktorý si nenápadne hučí pri malej zákrute vo Valle Verzasca v Tičíne. Dokázala by som tam stáť hodiny.

4. Mäsová omáčka pre dušu

Zavreté reštaurácie? No a čo. Necháme variť manžela. Napríklad môj Talian si počas lockdownu nakúpil špeciálne kvasnice, extra drevený lopárik na pizzu a na balkóne vysadil rukolu a cibuľu. Pustil sa do pečenia štýlom pokus-omyl, kým bolo cesto na pizzu ľahké ako vánok (dovtedy sme mali pár zaujímavých tráviacich príhod). Prijal aj výzvu na domáce cestoviny. Už tradične k nim máme  bolognese, ktorú varí v obrovskom hrnci hodiny ako kedysi jeho kalábrijská nonna, stará mať. Celý proces nákupu, varenia, uskladnenia a zamrazenia mäsovej omáčky trvá dva dni a koná sa 5x do roka. Keď boli decká najsmutnejšie, lebo sa nemohli stretávať s kamošmi, zachránila to tatova pizza a bolognese, univerzálne lieky na každý smútok.

5. Pikniky na snehu

Horúce zemiaky uvarené v šupke, čaj v termoske, kus horkej čokolády a ide sa. Obľúbili sme si pikniky na snehu a každý, čo i najmenší zasnežený kopček nás uvádza do vytrženia. Wettingen stojí nad riekou a vďaka jeho mikroklíme je u nás vždy minimálne o štyri stupne teplejšie, než v okolitých dedinách. Sneh sa udrží nanajvýš deň, preto je nám mimoriadne vzácny. Miška, staršia dcéra, sníva o živote v Kanade, kde si vraj bude v dvojmetrových závejoch stavať tunely. A ochočí si bieleho vlka. Pripomeniem jej, nech potom pošle fotky.

Jasné, že je toho viac, čo ma každodenne teší. Napríklad toto písanie. A nečakané momenty, ako východ slnka nad kravami. Pre Švajčiarsku kravu dokonalý zen. Akých 5 naj máte vy?

 

 

Please follow and like us: