To bol ale rok! Mal všetky prvky filmového trháku od srdcervúcej drámy cez katastrofické sci-fi po zúfalú tragikomédiu. Už si iba vybrať, za akú rolu by ste dostali Oskara. Osobne som sa tento rok cítila ako Helenka Růžičková v Slunce, seno a pár facek. Väčšinou na dvore či v kuchyni a večne nasr… Aj keď to u mňa miestami šlo do melodrámy a v marci by som za postavu zdravotnej sestry starajúcej sa o lazaret možno dostala aj zlatú malinu.
No prežili sme. Aj ten covid sme nakoniec rozchodili. A vďaka tomu, že mám doma dátového architekta, pejoratívne IT-čkara, ani o príjem sme neprišli. Viem, že mnohí to šťastie nemajú a hlboko sa skláňam pred všetkými, ktorí aj v týchto neľahkých časoch vedia nájsť riešenie a ešte si aj zachovať humor. Veď Slováci dokážu z každej krízy vyrobiť meme. Keď mi bolo najhoršie, pomohli mi rozhovory s priateľkami a Fero Joke, Evelyn a Simona Comedy na Instagrame. Asi je to osud nášho národa. Sranda nám pomáha prežiť. Navyše vo chvíľach, keď to najmenej čakáme, objaví sa zrazu toľko ľudskej nezištnosti, až to berie dych. Takže ak novinári a vedci budú chcieť nazvať rok 2020 pandemický, krízový, kovidový, supersmutný, nešťastný, poviem kdeže! Pre mňa bol očistný, prevratný, oči otvárajúci a ľudský. Mal všetko, čo má dobrý film mať. Toto bol môj rok.
Snežnice a machři
Vo februári máme takzvané športové prázdniny. Vtedy každý Švajčiar od troch do deväťdesiatich rokov obúva lyžiarky. Nie sme lyžiarska rodina, zato snežnice a sánky, to je naše. Nie sú tie Alpy prekrásne? Konkrétne tieto sa volajú Allgauské a západným cípom bozkávajú nemecko-rakúsku hranicu pri Bodamskom jazere.
Klietka bláznov
Fašiangy si tuším Švajčiari užívajú oveľa viac, ako Vianoce. Tiahnu koncom februára ulicami v sprievode a niekoľko dní sa všade ozýva hlučná pochodová kapela zvaná Guggenmusik. S deckami sme sa zapojili do súťaže masiek, kde sa môžu predvádzať iba podomácky vyrobené kostýmy. Staršia si všetko vytvorila sama, mladšia navrhla kompletný dizajn. Neviete si predstaviť, kam až siaha ľudská kreativita. Naša partička vyhrala tretie miesto, a to bola posledná masovka pred lockdownom.
Nakazení
Pán manžel dotiahol koronu začiatkom marca zo služobnej cesty v Amerike a do piateho apríla sme sa kukali z balkóna, ako vonku všetko pučí. V našom kantóne sme zatiaľ boli jeden z mála prípadov, preto nám pod oknami rušne plynul život akoby nič. V takých chvíľach si uvedomíte cenu priateľstva. Priateľstvo je, keď ste zavretí dvadsať dní v karanténe, lebo stále je ešte niektoré dieťa pozitívne a pred dverami na rohožke nájdete čerstvo napečené lasagne aj s domácimi žemľami. Priateľstvo je, keď dobrá duša vzdialená od vás tisíc kilometrov aj cez messenger vytuší, že ozaj nie ste v poriadku a dá vám kontakt na vynikajúcu slovenskú psychologičku, s ktorou môžete mať sedenia aspoň online. Manžel dva týždne v horúčkach v spálni a štvrtáčka slabá z matiky na homeschoolingu je kombinácia na zabitie. Všetkým rodičom by som udelila najmenej štátne vyznamenanie a dve krabice neopotrebovaných nervov.
Rozpuštěný a vypuštěný
Takto sme vypustili seba aj deti po dvadsaťdňovej karanténe na lúku. Vyjsť z bytu nám povolili piateho apríla, čo bolo fajn, lebo som akurát stihla nakúpiť na Veľkú noc a našu spoločnú narodeninovú oslavu. S manželom sme čistí apríloví blázni.
Babička
Odišla na Bielu sobotu. Mala deväťdesiat sedem rokov, požehnaný vek. Nemohol za to vírus, prišiel jej čas. Zomrela u našich, kde sa o ňu dcéra a zať starali do poslednej chvíle. Mala teda viac šťastia, ako iní. Bola pravdepodobne jednou z prvých feministiek v Československu. Koláčiky piekol dedko. Do vysokého veku si sama chodila po sladkosti do potravín, vždy nahodená a narúžovaná. Ešte pri našej poslednej návšteve Slovenska chcela s deťmi precvičovať angličtinu a nemčinu, nezaprela v sebe učiteľku. Sen o veľkom pohrebe a kare sa jej nesplnil. Leží na Martinskom cintoríne vedľa dedka, ktorý ju tam čakal dvanásť rokov.
Na samotě u lesa
Spot je asi najinteligentnejší pes akého poznám. Patrí kamoške Andrejke a obaja sa veľkou mierou pričinili o moju mentálnu rovnováhu. Po večeroch sme vybehli nad vinice pod lesom, prestreli sme si pekne deku a obrúsok na lavičku a dali si pohár vínka. Tu som sa rozhodla pustiť sa do blogovania a budúceho plánu. V máji mi totiž bolo horšie, ako počas karantény. Nemohla som dýchať, srdce mi skákalo, nespala som, šla som odpadnúť. Lekári vylúčili všetko možné, ostávala iba duša. Boli to záchvaty paniky a pekné to nebolo. Pomohli hodiny na skype s psychologičkou, ktorej som nesmierne vďačná.
Infantkine narodeniny
Narodeniny najmladšieho člena rodiny nás naplnili tento rok väčším vzrušením, ako pozvánka na filmový festival do Benátok. Konečne sa niečo dialo a vonku bolo krásne. V záhrade jačalo sedem dievčat a aktivity plánované na štyri hodiny preleteli za desať minút. Všetky boli po týždňoch v izolácii odtrhnuté z reťaze a keby nebolo staršej dcéry, ktorá ich vedela ku koncu šikovne odkloniť od hysterického plaču, asi by ma zožrali. O rok ich vypustím do lesa s gps trackingom.
Pokračovanie nabudúce… Majte veselý Silvester a nezabudnite si o polnoci niečo želať. Zázraky sa dejú.
