Čítate ma dlhšie? Potom iste viete, že žijem s rodinou v nemeckej časti Švajčiarska a za normálnych okolností vianocujeme na striedačku na Slovensku a v Taliansku. Manžel je po otcovi Talian rodený v Miláne a po mame Kanaďan. Ja som z Bratislavy a k rodičom mám veľmi vrúcny vzťah. Preto som si Vianoce inak ako s našimi nevedela predstaviť.
Nebudem vám klamať. Prvé Vianoce v Miláne bez rodičov boli prerušované záchvatmi smútku. Prišla aj svokrova sestra s dvomi deťmi, mne celkom cudzí ľudia. Tvárila som sa, že potrebujem prebaliť alebo nakŕmiť vtedy ročnú Mišelku takmer každú hodinu, len aby som ušla do izby a poplakala si. Ani pohár vína mi ako kojacej matke nehrozil, nehovoriac o tom, že žena požívajúca alkohol je v Taliansku ešte stále škandál.
Štedrovečerná večera ma šokovala. Špagety s mušľami ako hlavné vianočné jedlo! Kto to kedy videl? Barbari! Dnes „spaghetti alle vongole“ pokojne zjem, dokonca si pochutím, ale vtedy mi to neuveriteľne smrdelo. Som však dobre vychovaná, nenastal teda žiadny teatrálny odchod od stola. Zachránil ma druhý chod, treska s olivami a petržlenom. To už sa dalo prežiť. Definitívne som sa upokojila pri dezerte, panetone obliate mascarpone krémom.
Svokru nemám, nestihla som ju spoznať. Kým však žila, piekla vraj na Prvý sviatok vianočný plneného kohúta. Všeobecne, dvadsiateho štvrtého nie je pre Talianov zo severu tým pravým sviatkom. Všetko sa u nich začína až o deň neskôr, a to potom znamená záplavy mäsa. Viem to, pretože každé Vianoce, už štyridsať rokov, sa priatelia manželovho otca s rodinami stretnú a hodiny jedia. Salámy, klobásy, pečené mäso, grilované mäso, krevetové šaláty, olivové šaláty, šaláty z chobotnice, niekoľko druhov panetone alebo vianočku s krémom. Stará generácia sedí oddelene a postupne si rozopína gate, stredná generácia bilancuje vzťahy, napcháva sa a všade behajú a lozia deti. Presne ako z filmu. Mojou kuchynskou taliančinou sa už celkom dobre zapájam a oni sú milí, keď sa snažia vypáčiť zo mňa informácie v angličtine. Ľúbim pozorovať všetky naše deti postupom rokov, ako si rukami nohami nájdu spoločnú reč. Moje deti totiž po taliansky nevedia. Náš rodinný jazyk je angličtina, pretože manžel sa ako Talian necíti. Odišiel do sveta mladý a s ich mentalitou mal vždy trochu problém.
Rovnako ho vytáča do vývrtky, keď sa svokor tvrdohlavo sám chce pustiť do prípravy večere. Ešte som vám totiž nespomenula mušle slávky, tie čierne oválne potvory, ktoré sú inak výborné, keď sa naplnia mletým obsahom mušle spolu s cesnakom, strúhankou a nasekaným petržlenom. Takto upečené sú jedna lahoda. Predtým ich však treba zbaviť piesku a nechať odstáť vo vode, no svokor nerád plytvá časom a servíruje ich s vrcholne chrumkavým obsahom. Alebo vtedy, keď sa snažil narvať do pece obrieho lososa. V živote som také čosi nevidela. Pieklo sa to hodiny a aj tak to bolo nakoniec v strede surové. Daniel dostal v noci chuť na kúsok studenej ryby a skoro umrel.
Ani pán manžel nemal prvé Vianoce na Slovensku najľahšie. Miška bola trojmesačný kojenec, keď sme s Danielom, vtedy ešte nezosobášení, slávili prvé spoločné sviatky v Bratislave. Ako odvážny muž sa smelo postavil výzve a zjedol plný tanier kapustnice. O pár hodín ho, chudáka talianskeho, zdulo ako kŕmnu sviňu a myslel si, že má najmenej zápal slepého čreva. Mama je našťastie lekárka a konštatovala iba mimoriadnu plynatosť. Prežil to. Zato dostal alergiu. Absolútne nevysvetliteľnú. Teda, vtedy sme si mysleli, že ho trápia chlpy nášho psa. Kýchal, soplil, bol hotový. Odvtedy sa na Slovensko nikdy až tak netešil. Keď náš drahý polo-labrador Bruno zomrel, mysleli sme si, že alergii je koniec. Lenže neprešlo to. Vždy, keď pán manžel prekročil prah nášho prievozského domčeka, nastala onedlho alergická reakcia. Mama mala pre istotu pripravený Zyrtec a alergia síce ustúpila, ale Daniel bol taký unavený, že prakticky celý pobyt preležal na gauči. Vylúčili sme už psie chlpy, aj prílišnú vlhkosť, naši dali prezrieť dom na prípadné plesne, vyhodili koberec a kúpili nové posteľné matrace, len aby sa zať na sviatky netrápil. Nič nepomáhalo.
Až tento rok v lete sme rozriešili desaťročnú záhadu. Ja si totiž zakaždým, keď sa vraciam k rodičom, pýtam od mamy jej neskutočný kysnutý makovník. Nik mu nevie odolať. No a v tom makovníku je, predstavte si, mak. Dôvod Danielovej alergie. Doposiaľ sme to nezistili preto, lebo mu nikdy nenapuchli ústa, jazyk ani hlava. Iba sa mu proste pustil sopeľ a štípali ho oči. Lenže toto leto sa rozhodol, že sa bude po korone liečiť celoplošne a takmer celkom sa vzdal cukru. Teda aj maminho makovníka. A alergia neprišla. Prvý raz za desať rokov si môj manžel prázdniny v Bratislave naozaj užil. Či to bol mak, cukor, či niečo celkom iné, tešíme sa. Budúce Vianoce vychádzajú na Slovensko. Už sa neviem dočkať.
Tento rok, ak siete dovolia, si dáme s našimi virtuálnu večeru. Spojíme slovenské a talianske tradície. S manželom sme sa dohodli na treske s olivami, pre deti lososa, zemiakový šalát a šalát „di rinforzo“ pôvodom z Neapola, ktorý pre Danielovu rodinu roky pripravoval už nebohý rodinný priateľ. Je to bohatý šalát z vareného karfiolu s olivami, kaparami a papričkami plnenými tuniakom. Mama mi poslala medovníčky, od milej, tu žijúcej Slovenky dorazila krabica koláčikov. Týždeň pred sviatkami ma totiž drapla chrípka a piecť sa mi nechce. Aj fešnému medikovi v covid-centre som stihla po teste zaželať šťastné a veselé. Som pozitívne negatívna a to isté želám aj vám. A ak ste pred lockdownom nestihli nakúpiť, nezúfajte. Celkom prvé Vianoce vraj boli prosté, zato pokojné. Prečo si ich nezopakovať?
