O prostorekých deťoch a švajčiarskej menšine

Predstavte si situáciu: sedíme s rodinou plus náš taliansky nonno, manželov otec, v horskej reštaurácii v kantóne Ticino. Ticino je južný švajčiarsky kantón s prevahou taliančiny, preto sa snažím objednať mojou kuchynskou taliančinou. Medzitým sa opýtam detí v slovenčine, čo chcú piť. Manžela sa to opýtam po anglicky, pretože angličtina je náš rodinný jazyk. Manžel už za seba objednáva po taliansky, veď je polovičný Talian. Deti odpovedajú tatovi a nonnovi po anglicky. Čašníčka sa pousmeje a po taliansky sa pýta, koľko jazykov deti ovládajú. Je presvedčená, že vedia po taliansky, otec je predsa Talian. Manžel jej odpovie, že nie, vedia po anglicky, slovensky a nemecky, lebo žijeme v nemecky hovoriacom kantóne. Ona na to, že je Francúzka. On prepne do francúzštiny, lebo je polovičný Kanaďan a jeho mama pochádzala z provincie Quebec. To sa už prihovorí po francúzsky pán od susedného stola, že v Quebecu bol a je tam krásne. On by vraj opustil svoj rodný Solothurn (nemecky hovoriaci kantón a mesto), ale pre jeho ženu, Španielku, je v Kanade príliš zima. Jeho žena sa usmieva, lebo po francúzsky nevie. Môj muž sa jej po španielsky opýta, odkiaľ pochádza. A potom s ňou chvíľu v super rýchlej španielčine spomína na jej rodnú Andalúziu, kde tiež istý čas žil.

V tej chvíli sa moje vnútro „tetelí blahem“. Milujem jazyky a rozmanitosť kultúr. Vo Wettingene sme  teda zakotvili správne. Nielenže si tu všetko vybavíte v troch oficiálnych jazykoch, teda v nemčine, francúzštine alebo taliančine. Oficiálne najväčšia dedina Švajčiarska sa národnosťami len tak hemží a cudzincom je tu každý štvrtý.

Na našej základnej škole sú rôzne jazyky a kultúry vnímané ako obohatenie. Alebo, donedávna boli. Stalo sa totiž, že počas lockdownu sa deti rodičov cudzincov dostali k tabletu a telke častejšie, ako deti z čisto švajčiarskych rodín. Švajčiarske deti sú totiž hnané von za každého počasia, doslova za každého. Majú prísnejšiu výchovu a stravu, kde možno prevažuje mäso, ale určite nie cukor. Sú chudšie, na pohľad vyšportovanejšie a ich rodičia nemajú tendenciu k benevolencii. Potichu ich odhodlanie obdivujem.

My, cudzinci, takí v prevažnej väčšine nie sme. Chceš keksík? Zober si. Pozrieme si film, už druhý v poradí? Jasné. Dáme si k nemu pukance? Ale samozrejme. Nechcete sa hrať s deckami na ulici? Nie mama, veď prší.

Počas lockdownu si teda deti cudzincov „vylepšili“ angličtinu pozeraním videí a všeličo nové sa dozvedeli. Potom sa vrátili do školy s pocitom, že už videli všetko a začali opravovať učiteľov. Poviem vám, nechcela by som byť dnes učiteľom. Veď sme aj dostali varovný list podpísaný všetkými zúčastnenými pedagógmi, plus riaditeľkou. Ak sa trieda 4A v najbližšom čase nevprace späť do kože, bude to mať následky.

Aby ste rozumeli, naša trieda bola temperamentná od začiatku. Z dvadsiatich dvoch detí sa asi o šiestich dá povedať, že sú čistí Švajčiari. Približne dvanásť národností bojuje o svoje miesto na slnku rozličnými spôsobmi. Deti rodičov z bývalej Juhoslávie, Ruska, Afriky, Španielska, Portugalska, Talianska, Turecka, Írska. Pritom všetky tie decká sú mimoriadne kreatívne a vtipné, mnohé z nich sú už dnes silnými osobnosťami. Nepanuje tam násilie ani vydieranie. Len je to tam proste vždy ako na trhu.  Naša škola je v podstate na Babylon zvyknutá. Je jedným z hlavných integračných miest kantónu a sú obdobia, kedy po jej chodbách behá dohromady šesťdesiat národností. Ale poriadok musí byť. A hotovo.

Budúci týždeň máme rozhovor s triednou. Miška mi nenápadne naznačuje, že sa treba mentálne pripraviť. Z môjho hanblivého dieťaťa z noci na ráno vyrástla bojovníčka za ľudské práva, ktorá sa vrhá aj do bitky s chalanmi. V expresívnom vyjadrovaní používa zásadne angličtinu. Keď sa na ňu hnevám, že hreší, hreším ju hlasnou slovenčinou. Vtedy sklopí uši a ospravedlní sa po slovensky.

„Čo sa ešte stalo v škole, o čom by som mala pred tým rozhovorom vedieť?“

„Ehm, robila som si srandu zo švajčiarštiny.“

No zbohom. Modlite sa za mňa. Z tohto by ma vysekal jedine ďalší lockdown.

 

Na hlavnej chodbe školy visí obrovská mapa, kde si deti pripichnú špendlíček ku krajine svojho pôvodu a šnúrku potom vedú k malému Švajčiarsku. Miestne decká však majú väčšinou dve národnosti, preto sa to na mape šnúrkami len tak hemží.

 

 

Please follow and like us: