O náhodách, ktoré si vás nájdu

 

Na sťahovanie do Švajčiarska som sa netešila. Išla som sa pototo od strachu. Nie som hrdina, ani dobrodruh. Priblížim vám moje vtedajšie rozpoloženie. V júni 2011, teda v poslednom mesiaci na Slovensku, som bola anemická, 33-ročná matka osemmesačného lezúňa. Mišelka pila moje mlieko, kedy sa jej zachcelo, a ja som jej v strese pri najmenšom zamrnčaní hneď pchala prso. Dojčenie na požiadanie zo mňa spravilo nervóznu trosku pripravenú tasiť prsník v sekunde, len aby sa predišlo detskému kriku. Malá si ma vycvičila ako opicu. Ak neprišlo mlieko hneď, nastal ultrasonický rev. Po prisatí zas ohlušujúce ticho, len mľaskajúca Miš s víťazoslávnym pohľadom cucala živý cumeľ, kým som jej ho násilím nevyrvala. Takto prisatá na mne doletela aj do Švajčiarska, kde som ju postupne terorizmu odučila výmenou za kilometrové prechádzky v kočíku.

Takže, unavená mater príde do cudzej krajiny, navyše do kantónu s hlavným jazykom francúzskym, ktorý neovláda. Merde! Má síce prekrásny výhľad z balkónu na Ženevské jazero, ale kočík na tretie poschodie nevytrepe, lebo sa nezmestí do výťahu. To znamená, buď kočíkovať konečne uspaté dieťa dve hodiny v úplne všetkých poveternostných podmienkach, alebo ju uspať zas na prse na posteli a ísť von, až keď sa zobudí a ukľudní. Teda o tri hodiny, prípadne nikdy. V tej chvíli by pomohlo pokecať si s rovnako uťahanou matkou, nech v tom nie som sama. A čo sa nestalo?

Ešte v budove Plus 7 dní, kam som do redakcie Emma ťahala svoje obrovské brucho do začiatku ôsmeho mesiaca tehotenstva, sme mali úžasnú recepčnú Valiku. Tá sa ma pri poslednej rozlúčke opýtala, kamže sa to vlastne sťahujem. Lausanne? Vážne? Veď neďaleko Lausanne žije jej dcéra Nina s manželom a tiež je tehotná, určite sa novej spoločnosti poteší. Náhodička číslo 1.

S Ninou som sa stretla mesiac po príchode, to už mala malú Emíliu. Cudzina začínala byť zábavnejšia. Presne v tom istom čase si ma cez Facebook našla aj istá Martinka. Že býva neďaleko Lausanne a má malého syna Erica, či sa nestretneme. Jej syn je iba o týždeň starší od Mišky a povahovo sú si dodnes neuveriteľne podobní. Náhodička číslo 2.

Od tej chvíle ste mohli v okolí Lausanne stretnúť slovenskú úderku, tri krásne energické matere s tromi krásnymi detičkami. Život začínal byť pohoda. Obe kamošky totiž francúzštinu ovládali a pomohli, kde mohli. Vlastne, so všetkým sme si pomáhali navzájom. Ku koncu nášho pobytu v Lausanne som vo vedľajšom vchode objavila aj istú Evičku, milú Češku s malým dievčatkom a začínala som mať pocit, že tam hore ma má fakt niekto rád. Ak neveríte, čítajte ďalej.

Do nemeckej časti sme sa z Lausanne prisťahovali v októbri 2012, lebo pán manžel získal prácu snov v Zürichu. Wettingen je odtiaľ vzdialený len dvadsať minút vlakom a hoci je to oficiálne najväčšia dedina Švajčiarska, zamilovali sme si ho pre jeho kľud.

Tašky a krabice v prenajatom byte ešte nevybalené, no dieťa vyvenčiť treba. Vybrali sme sa teda na najbližšie ihrisko pri miestnej základnej škole. Chladné nedeľné popoludnie, na ihrisku nikoho, iba ďalší pár s malým chlapčekom, približne v Miškinom veku. Zrazu počujem: „Opatrne na tej preliezke, lebo spadneš!“ Akási mamička dohovára slovenským štýlom synovi a mne vypadol keksík z ruky. Vyšlo najavo, že Darina tu žije už roky, za manžela má Švajčiara, býva za rohom a jej najlepšia kamoška je Češka. Naše deti chodia spolu dnes už do štvrtej triedy a keď chcú spolužiakov naštvať, bavia sa po slovensky. Náhodička číslo 3.

Mišku sme chceli dať do jaslí, nech sa učí nemčinu. Na výber ich bolo niekoľko, ale iba jedna s prídavnou angličtinou. Hádajte, kde stoja jasle? Hneď vedľa pizzerie, ktorú vlastní Švajčiar s manželkou Slovenkou. Tá robí najlepšie tiramisu na svete a jej dcéry chodili do tých istých jaslí. Náhodička číslo 4. Volá sa Andrea a zachránila ma už toľkokrát, že nemám šancu jej to splatiť.

Náhodička číslo 5 prevádzkuje jeden z najstarších hostincov vo Švajčiarku. Ďalšia Slovenka, ďalšia Andrejka, manažuje už 20 rokov s manželom Švajčiarom slávnu wettingenskú reštauráciu Sternen, kam už zavítali aj hollywoodske hviezdy v utajení. Jej syn bol našim prvým tlmočníkom, keď v jasliach Mišelke ako päťročný pomáhal preložiť do nemčiny mlieko a piškóty.

Vo Wettingene sme ôsmy rok. Za ten čas k našim priateľom pribudli Brazílčania, Škóti, Taliani, ženy z Austrálie, Mexika, Južnej Afriky, Alžírska, Grécka, to všetko len v našej štvrti. Keď však na človeka doľahne nostalgia, pohár vínka s krajanmi je viac než terapia.

Ešte posledná náhodička na záver. Suseda nás pozvala na koláčik. Staršia štýlová pani, rodená Švajčiarka. Vytiahla nedeľný porcelán a ja som sa rozplakala. Misa bola zo série Acapulco od Villeroy & Boch, prekrásneho servisu, ktorý dostali moji rodičia za komunizmu ako svadobný dar. Vysvitlo, že susede misu darovala koncom sedemdesiatych rokov priateľky z Prahy.

Milujem náhody. Vy nie? Až na to, že na náhody neverím. Všetko má tak byť. Ak chodíte po svete s očami dokorán, veci si vás nájdu.

Nech teda žije priateľstvo a takzvané náhody, čakajúce za každým rohom.   

Eric a Miška ostali kamoši, hoci nás dnes delia kantóny. 

 

Tit.foto: Miška na začiatku nášho švajčiarskeho dobrodružstva.

Please follow and like us: