Omama bola profesorkou nemčiny. Pochádzala od Spišských Nemcov spod Tatier, no ako dieťa si ju pamätám najmä v trnavskom domčeku za plotom priemyslovky, a potom v Dunajskej Lužnej, kde si po smrti manžela kúpila spolu so sestrou Belinkou byt. Omama, teda otcova mama, nosila sivo-fialovú trvalú a bola prísna jak šľak. Moja sestra a sesternice sa dávno hrali pod obrovskou vŕbou pred domom, ale ja som nemohla odísť z obývačky, kým som nezopakovala povinné der, die, das und das ist mein Buch. „Omamá, načo mi tá nemčina budé!“ Prázdninová tortúra mi pekne liezla na nervy. Čakala som len na pokyn, že už môžem ísť a na dva farebné arašidy v cukre z porcelánovej dózy. Ak by s Belinkou nepiekli tie fantastické nanukové rezy, asi by som nemecké lekcie neprežila.
Potom prišlo gymnázium a skvelá profesorka nemčiny. To už sme so sestrou nasávali slovník z porevolučných satelitných programov, Show Arabelly Kiesbauer, Doogie Hawser, Alf, a všetky staré americké seriály predabované do nemčiny.
Na scenáristku ma nevzali, ani na marketing, ostávala len germanistika na FiF UK. Našťastie sa dala koncom deväťdesiatych rokov študovať v kombinácií s knihovedou, a tam až taký nával nebol. Týmto srdečne pozdravujem milého profesora Šušola, ktorý si zo mňa trhal vlasy, keď som ani v šiestom semestri nevedela zapnúť počítač.
Niežeby som mimoriadne hviezdila na germanistike. Takú morfológiu som spravila až na dekanský termín, no na moju obranu treba povedať, že sa v tom čase okolo Filozofickej fakulty otvorilo niekoľko nových podnikov a na učenie tam vždy bolo príliš hlučno.
Zoštátnicovala som v roku 2001 a desať rokov som sa motala po rôznych médiách, kým som vďaka manželovi, Italo-Kanaďanovi, skončila vo Švajčiarsku. Či by Omama rozumela švajčiarskej nemčine, sa nikdy nedozviem. Zrazilo ju auto v osemdesiatom deviatom, pár mesiacov pred revolúciou, ktorú tak veľmi očakávala.
Od sťahovania z francúzskej do nemeckej časti Švajčiarska som si sľubovala slobodu. Po francúzsky neviem a všade mi musel pomáhať pán manžel, ktorý väčšinou počas dňa aj tak prítomný nebol. Hoci som za rozkošným Lausanne a priateľkami smútila, pechorila som sa, že teraz už všetko zvládnem sama a s prehľadom. Veď hlavné švajčiarske večerné správy čítajú redaktori v krásnej spisovnej nemčine a všetky dokumenty sú v nej tiež.
Akurát, že švajčiarska hovorová nemčina nie je nemčina. Utorok sa nepovie Dienstag, ale Zischtig, nechodí sa einkaufen, ale poschte. Nevedela som si ani vybaviť termín v nemocnici. Niektorí domáci, ako napríklad moji drahí susedia, prepnú do nemčiny, keď vidia moje trápenie, ale sú aj takí, ktorí si vašu nevedomosť vychutnajú. Omylom som si kúpila do vlaku detský lístok, keďže som pri okienku nerozumela, a potom som pobavenému sprievodcovi doplácala zvyšok, kým som sa prepadávala od hanby.
Čo je veľa, to je moc, vybavila som si kurz švajčiarštiny. Tam sme sa dozvedeli, že švajčiarskou nemčinou rozpráva 60% Švajčiarov, že si občas ani medzi sebou nerozumejú, lebo jestvujú stovky nárečí, že asi najťažší z dialektov je v okolí Bernu, a že nie je šanca tento jazyk kodifikovať. Nemecky hovoriace kantóny sa dodnes nedohodli, ktorý dialekt ich najlepšie vystihuje. A tak to aj ostane.
Nemci budú Švajčiarov naveky volať jódleri, Švajčiari budú Nemcov neznášať za ich nesmiernu nadradenosť, a potom sa všetci stretneme v pohraničí v nemeckých potravinách, kde Švajčiari nakupujú kopcom naložené vozíky, lebo všetko je tu lacnejšie, nemecká šunka chutnejšia a wc-papier mäkší. Nemci zas dúfajú, že hranice ostanú aj napriek korone otvorené, lebo počas lockdownu mohli väčšinu čerstvých potravín vyhodiť.
Sama sa do švajčiarštiny pomaly dostávam a priznávam, že mi dnes trhá uši oveľa menej, ako rakúština. Moje Grüezi mitenand (Zdravím vospolok) dostáva konečne tú správnu spevavosť. Na päťročnú dcéru sa však nechytám. Tá počula ako prvé v pôrodnici: „Jööö, wasch für eini herzigi!“ (aká zlatunká) a má z nás najkrajší prízvuk. S tatom síce hovorí po anglicky a so mnou po slovensky, rada si spieva Kopka a Svetlušku, či Mira Jaroša, no s kamoškami hneď prepne do dialektu.
Omama, vidíš to? Ďakujem ti. Kruh sa uzatvára.
Na fotke z cca. 1987 zľava Belinka, babička (mamina mama), ja, Omama a sestra Hana. Ako inak, s koláčikmi.
Titel Foto: American Heritage Chocolate pre Unsplash
