O tom, ako nám z lásky prepne

Aj dnes, keď vo Švajčiarsku stretnem krajanov, väčšinu prekvapí fakt, že som z Bratislavy: „Vari už aj odtiaľ utekajú?“ Veru utekajú. Lebo láska.

 S manželom som sa zoznámila cez Facebook v roku 2008. Vtedy pod FCB patrila aj zoznamka Zoosk, kde ste mohli nájsť ľudí z celého sveta, ak ste neohraničili pole svojho záujmu iba na určitý región. Neohraničila som a kým sa ozval môj nastávajúci, bolo treba odrážať správy typu: „Princezná! Princess! Goddess! Si jediná a najkrajšia na svete! Most beautiful! Zahrniem ťa šťastím!“

No… Malý tip. Ak vám niekto cez zoznamku začne dvoriť týmto spôsobom a vy nehľadáte problémy, radšej hneď zablokovať. Ono sa niekedy prieberčivosť vypláca. Po dvoch týždňoch sa ozval istý mladý muž, ktorý mal pri bydlisku napísané Dublin, Írsko. Hádajte, aký film som večer predtým videla v kine? Slaďák, ktorý mi dnes lezie na nervy, ale vtedy, v rozpoltenom stave duše po rozchode, mi P.S. I love you zasoplil a zaslzil dva balíčky vreckoviek. Hlavná hrdinka miluje muža, Íra. A ten jej zomrie. Ale ešte predtým všetko zariadi tak, aby jej aj po jeho smrti chodili od neho správy. Kruté a kruto romantické. Najmä pre rozorvané single ženy.

Takže zrazu píše istý Daniel z Írska, ze čo čítam a či rada tancujem. On vraj chodí na kurz tanga. A neprestal dobiedzať, kým som o pár dní neodpísala. Veď predsa, Ír, čo rád číta a tancuje tango? Uznajte!  Kým som zistila, že je polovičný Talian, pred ktorými ma už staré matere varovali, bolo neskoro. Láska je špina. Zavrie rozumu ústa a totálne vám rozoberie život ako staré lego a postaví zas úplne nanovo a nečakane. Po pár mesiacoch som totiž vedela, že s týmto mužom chcem mať deti. Hoci to znamenalo odísť z mesta, ktoré stále milujem a nikdy som ho nechcela opustiť. A tak sme tu. Vo Wettingene. Oficiálne najväčšej dedine Švajčiarska. Manžel je dátový architekt a ja sa starám o deti a menežujem domácnosť.  

Moja prvá a zatiaľ posledná návšteva Milána, kde žije náš nonno – dedo.

Švajčiarsko veľmi ľúbim a Slovensko mi veľmi chýba. Rada by som sa domov teleportovala každý mesiac, ale keď si to porovnám s priateľkami, ktoré od rodičov delia oceány, nemám sa na čo sťažovať. My totiž sadneme do auta a za deväť hodín sme v Bratislave. Alebo za štyri hodiny za svokrom v Miláne. Žijeme v komunite rodín, ktoré sú si veľmi podobné. Starší rodičia malých detí. Keď nám dochádza energia, varujeme si deti navzájom alebo zavoláme opatrovateľku, ale tomu sa radšej vyhýbam. Som matka, kvočka, ktorá ma rada vlastné deti pod vlastnou kontrolou. Ale keď sa tak obzerám naspäť, čím všetkým sme si za dvanásť rokov prešli, som na nás mimoriadne hrdá.

Dodávam, že som do svojich tridsiatich rokov bolo mimoriadne nesamostatný člen bývajúci poväčšinou v hoteli mama, univerzitu  som skončila s odretými ušami a nič poriadne okrem písania a nemčiny som nevedela. Len som sa tak motala životom. A dodnes vravím, že mám viac šťastia ako rozumu. Ale dostala som šancu vrhnúť sa do dobrodružstva a prežila som. Pravidelne sa každé tri mesiace zrútim a treba ma nechať napokoji. Ale potom sa otrasiem a vstanem z popola, ako to vtáčisko fénix. Furt ma totiž niečo ženie a tento blog je môj ventil a moja odmena. Dala som to, a ešte aj vo švajčiarskej nemčine. A to je, vážení, čo povedať.   

Please follow and like us: