Koronu sme dostali už v marci, manžel ju priniesol zo služobnej cesty v USA a Kanade. V tom čase sa ešte Švajčiarsko tvárilo, že sa nič nedeje, hoci jeho južná časť bola silne postihnutá a ľudia umierali každý deň. V našej dedine sme však boli atrakcia, preto nechcem meniť článok, ktorý som napísala pre mesačník Emma v apríli. Tak som sa cítila vtedy. Dnes mám pocit, že švajčiarsky prístup pomalých reštrikcií a pomalého uvoľňovania je lepší ako ostré a emotívne konanie na Slovensku.
Jediní v karanténe
Je šesť hodín ráno, piaty apríl. Sedím doma, v prenajatom byte v nemeckej časti Švajčiarska, v mestečku veľkom ako Pezinok. Za normálnych okolností by som teraz pila rannú kávu s rodičmi v bratislavskom Ružinove, susedova pekáreň by voňala čerstvým chlebom a moje deti by ešte sladko spali prepchaté koláčmi od babky. Mali by sme jarné prázdniny a tešili by sme sa na slovenskú Veľkú noc. Lenže je jar 2020 a presne pred mesiacom si manžel zo služobnej cesty doniesol vírus.
Aké je to byť jediní v karanténe v krajine, kde vírus nikto neberie príliš vážne?
Začiatkom februára odštartovali v našom kantóne športové prázdniny. To znamená: všetci na lyže! Napakovali sme auto a o dve hodiny sme sa už vyvaľovali v obľúbenom nemeckom hotelíku, kde sa každý rok stretávame so spriatelenou rodinou z Bernu. Lenže moja štvorročná dostala štyridsiatky horúčky a tri dni som s ňou ležala na izbe a zrážala teplotu deň, noc. Neskôr sme sa dozvedeli, že takmer všetky deti z jej škôlky dostali v prvý deň prázdnin črevnú chrípku alebo vysokú teplotu. Po návrate domov bol týždeň kľudu, kým horúčky nedostala aj moja deväťročná. Také už dávno nemala. Po týždni bola priesvitná. To sa už ponúkol svokor, že príde pomôcť. Aj tak sa k nám dávno chystal a na mňa to tiež liezlo, pomohol by s deťmi. Vlak z Milána mu prišiel dvadsiateho druhého februára popoludní. Večer v správach hlásili v Taliansku prvé úmrtia v súvislosti s vírusom Covid-19. O tri dni nato sedel manžel v lietadle smer San Francisco a vo Švajčiarsku zverejnili prvé prípady nákazy.
Vrátil sa, keď ste na Slovensku zatvárali školy. Švajčiarsko evidovalo prvých mŕtvych, ale koronavírus si príliš nepripúšťalo. Veď u zdravého človeka je to vlastne ľahká chrípka a Švajčiari sú fit, netreba hneď robiť paniku. Svokor sa musel kvôli povinnostiam vrátiť do Milána tretieho marca, no ešte bez kontroly na hraniciach, či iných obmedzení. So synom sa minul o dva dni. Našťastie.
Môj manžel Daniel má štyridsať sedem a po lyžiarskom úraze pred pätnástimi rokmi prišiel o jednu obličku a slezinu. Hoci často športuje a väčšinou je vo forme, obyčajná chrípka môže uňho prerásť do zápalu pľúc. Keď si v piatok večer, trinásteho marca, nameral tridsať deväť teploty, volali sme na pohotovosť s podozrením na Covid-19. Po dvadsiatom zazvonení nás prepojili na špeciálne zriadenú linku s odkazovačom. „Ak máte príznaky a nemáte odporučenie domáceho lekára, ostaňte doma a čakajte na ďalšie pokyny svojho domáceho lekára.“ No super. Manžel ale dýcha bez problémov, nekašle, počkáme teda do pondelka. Cez víkend som sa presťahovala k dcére do izby na matrac a spálňa bola vyhlásená za izolačku. Začala som sa hrať na sestričku.
V pondelok sme volali zastupujúcemu lekárovi, náš domáci bol na dovolenke. „Má horúčky? Nekašle? Nech teda príde.“ Žiadne špeciálne odevy sa nekonali. Zahalený manžel prešiel cez poloplnú čakáreň. Lekár mu s rúškom a v rukaviciach zmeral teplotu, spravil ster z nosa a poslal ho domov. Na výsledok sme čakali dva dni.
Až do telefonátu od lekára sme dúfali, že manželova teplota je iba reakcia na cesty, ktorá sa uňho objaví takmer vždy po dlhšej služobke. Ale tentoraz to bolo iné. Z práce mu volali, vraj v hoteli v San Franciscu, v ktorom býval, sa objavili dva prípady nákazy. V stredu ráno sestrička zavolala, že test je pozitívny a o hodinu mu posiela sanitku. Zbalili sme mu pár vecí, ale nikto z nás netušil, ako dlho v nemocnici ostane. Prišli si poňho zdravoťáci bez špeciálnych odevov a zaviezli ho do izolovaných priestorov nemocnice, kde sa hneď naňho prišli pozrieť dvaja doktori a štyri sestry ako na atrakciu. Na röntgen pľúc ho poslali chodbou plnou obyčajných smrteľníkov. Pľúcny obraz bol v poriadku, výsledky krvi v rámci normy, a keďže okrem krabičky paracetamolu nemohli nič iné preňho urobiť, poslali ho domov. Má si vraj zavolať taxík. Až keď sa na nich škaredo spoza rúška pozrel, zaviezli ho naspäť sanitkou. Začali sa týždne v domácej karanténe.
Zavolala som do školy a do škôlky oznámiť manželovu diagnózu, deti boli predsa ešte týždeň pred jeho teplotami vo svojich triedach. Tam sa ale rozhodli nikomu to neoznámiť, aby ľudí nevystrašili. Ozvali sme sa všetkým priateľom a známym, s ktorými sme boli uplynulý týždeň v kontakte. Zavolali sme susedom a domácemu, o ktorého som sa po manželovi bála najviac. Býva so ženou na prízemí a vo svojich sedemdesiatich šiestich rokoch sa práve vyliečil z rakoviny pľúc. Tešil sa z čerstvo narodenej vnučky, prvého dievčatka po štyroch chlapcoch a ja som si uvedomila, že nakazenie od nás by preňho znamenalo istú smrť. Prišlo mi zle, keď som si spomenula, že pred pár dňami sa s Danielom rozprával. Prestali sme celkom vychádzať z bytu. Neprala som týždeň, keďže práčka je v pivnici. Smeti zatiaľ stáli v sáčku na balkóne. Deťom sa minuli obľúbené müsli a ja som sa zbadala, že od nervozity pečiem keksy ako besná. V duchu som ďakovala manželovej talianskej vášni pre potravinové zberateľstvo. Cestovín, ryže, pizza múky a omáčok sme mali hádam aj na dva mesiace. Boli dni, kedy som navarila aj tri rôzne jedlá a dni, kedy som bola vďačná za tuniaka v konzerve. Po týždni som si po zotmení navliekla rúško, rukavice a bundu s kapucňou, vyniesla som smeti, vybrala poštu zo schránky a zapla práčku. Takmer som nedýchala, výťahu som sa ani nedotkla.
Dajte deckám štetec do ruky…
Manželovi sa horúčky ťahali na štyridsiatky. Liek zabral na pár hodín, potom teplota zas stúpala. Nemal chuť do jedla, no s dýchaním problémy nemal a kašľal veľmi málo. Jednu noc teplota vystúpila na štyridsať jeden stupňov a mňa už napadol jedine zábal. Lenže dajte zábal deväťdesiat kilovému chlapovi. Nakoniec sa podarilo a telo sa upokojilo. Prespal dvanásť hodín. Od toho momentu teplota každým dňom klesala. V polovici druhého týždňa sa zastavila na tridsať osem a tam ostala niekoľko dní. To už sme za sebou mali rozhovory o prípadnom pohrebe, mám ho vraj rozsypať na nejakom peknom mieste, ako on svoju mamu. Čokolády som jedla na kilá.
Medzitým už aj mne stúpla teplota, bolelo ma hrdlo a na prsiach som cítila tlak. Obom dcéram v jeden večer prudko vystúpila teplota, ale po jedinej dávke paracetamolového sirupu sa už nevrátila. Zavolala som podľa pokynov doktorovi, že máme príznaky. Zapísal si nás do štatistiky, ale test by vraj teraz bol zbytočný, aj tak sme s najväčšou pravdepodobnosťou pozitívne. Objedná nás vraj všetkých na testy šiesteho apríla.
Keď sa v médiách objavila správa, že proti vírusu by mohli fungovať lieky proti malárii, manžel sa pousmial a zavolal otcovi. Pred tridsiatimi rokmi boli všetci v Somálsku a nejaké dávno expirované antimalarikum je ešte určite v ktoromsi šuflíku. Daniel konzultoval tieto novinky aj so známou mikrobiologičkou v Taliansku, tej ale práve do reči nebolo. Kvôli pandémii prišla o päťdesiat kolegov.
