O karanténe, a čo bolo potom. Časť 2.

Druhá časť článku, ktorý som napísala pre mesačník Emma v apríli.

 

Ostávali sme v karanténe a pozorovali svet. Kým na Slovensku boli už zatvorené školy aj obchody a všetci nosili a šili rúška, Švajčiarsko sa rozhodlo pre „lockdown“ až pri 2 300 nakazených a štrnástich mŕtvych. Miestny biznis nebol vôbec nadšený. Kto mohol, prešiel na online predaj a z reštaurácií sa stala donášková služba. Južný kantón Tičíno na hranici s Talianskom bol postihnutý najviac. Pracuje v ňom veľmi veľa Talianov a ak by ich cez hranice nepustili, nemal by kto pracovať v službách a v domovoch seniorov, ktorých je najviac práve tam. Švajčiari z celej krajiny sa na penziu často vyberú žiť do slnečného Lugana alebo Locarna. A práve odtiaľ hlásili postupne desiatky a desiatky mŕtvych. Krásne Bergamo neďaleko Milána nestíhalo pochovávať. Španielsko situáciu nezvládalo a Francúzsko sa tvárilo, že je všetko v poriadku, kým na ich hraniciach kolabovali nemocnice. Každý deň sme skypovali s rodičmi na Slovensku a v Miláne. 

 

Vláda stále neodporúčala nosiť rúška. Oficiálny dôvod: nepomáhajú. Neoficiálny: nie je ich dosť a treba ich pre medicínsky personál. Zatvorilo sa všetko, čo nemalo nič spoločné s potravinami. Ale ľudia museli aj tak poväčšinou chodiť do práce a v mnohých firmách ľuďom rúška nosiť zakázali, aby nešírili paniku. O deti tých, ktorí pre ne nemohli zabezpečiť opateru, sa mali postarať školské družiny. Na našej ulici sa deti naháňali všade. Sused profesor hral so susedom anesteziológom futbal, susedy debatovali v úzkom kruhu, dostali sme dve pozvánky na posedenie do záhrady od mamičiek zo škôlky, a ja som nechápala, čo sa ešte musí stať, aby to ľudia pochopili. Aj týždeň po teste sme boli podľa doktorových informácií jediní jeho pacienti s pozitívnym testom a v našom kantóne bolo v polovici marca evidovaných „iba“ 150 nakazených. V skutočnosti však iste omnoho viac. Aj tu sa ukázalo, že Švajčiarovi nerozkážete. Môžete mu nanajvýš pekne dohovoriť.

 

S nákupom sme boli odkázaní na priateľov. Online donášky boli beznádejne vybookované na dva týždne dopredu a rôzne združenia síce organizovali nákupy pre seniorov, ale v hotovosti by sme im teraz aj tak nemohli zaplatiť. Našťastie sa moja drahá kamoška, Slovenka, pred pár týždňami zamestnala v manažmente veľkoskladu potravín a doniesla mi všetko, čo sme potrebovali a vždy aj čosi navyše. Kamarátka Brazílčanka prišla takmer každý deň pod balkón opýtať sa, ako sa máme, priniesla domáce lasagne a voňavé žemle. Ďalšia Slovenka poslala čerstvo natrhaný medvedí cesnak a darčeky. Angličanka priniesla knižky, hry a audioknihy. Učiteľky zo školy a škôlky zavolali niekoľkokrát, aby sa opýtali, ako sa nám darí, a cez Whatsapp posielali deťom videopozdravy a návody na jarné vyrábačky. Na telefóne som mala slovenskú úderku s najnovšími informáciami z domu a naša drahá domáca, o ktorej manžela som sa tak bála, nám nechala predo dvermi štyri domáce medovníkové koláče v tvare srdca, kým moje srdce pukalo. Nechápala, že sa nemôžeme na schodisku porozprávať.

 

Zažili sme však aj iné reakcie. Suseda Francúzka bola presvedčená, že je určite nakazená, keďže sa so mnou tesne po Danielovom návrate z Ameriky stretla a posielala jedovaté správy. Mladá Slovenka, s ktorou som v častom kontakte, sa ponúkla, že nám nakúpi, ale keď ma zbadala na balkóne, zakrývala si tvár a tovar nepostavila pod schránku, kým som sa nezavrela naspäť vnútri. Vraj aby som ju vzduchom nenakazila. Bývame na druhom poschodí. V ten večer ma zachránil pohár vína a asi od zlosti som celkom vyzdravela. Dva týždne po prvých manželových príznakoch sme boli všetci bez teploty, no von sa dostaneme až po testoch. Ak budú negatívne.

Pán manžel po dvoch týždňoch vstal z mŕtvych a prišiel nás navštíviť do obývačky.

Je siedmy apríl, na Slovensku máte 581 nakazených a dvoch mŕtvych, z toho jednu Ružinovčanku vo veku mojej mamy. Podľa správ ste však mimoriadne disciplinovaní. Vo Švajčiarsku evidujeme 22 242 nakazených a 787 mŕtvych, čo z nás robí momentálne jednu z najnebezpečnejších krajín Európy.

Práve volali od doktora, že výsledky našich testov sú negatívne. Po dvadsiatich piatich dňoch budem môcť vziať deti von a nakúpiť. Vonku je 22 stupňov, slnečno, a ľudí z nemeckej časti to ťahá na juh, do kantónov s krásnymi horami, jazerami a najväčším výskytom nákazy. Domácim sa uľavilo, že sme zdraví. Opatrujú vnučku a každý deň sa vidia s dcérou, ktorej muž je policajt a ťahá dvanástky v úzkom kontakte s ľuďmi. Starý pán sa však rozhodol stráviť čo najviac času s rodinou a na najhoršie nechce myslieť. Nejako vraj už bude a malá mu dodáva energiu.

Vyzerá to tak, že to máme za sebou. Presunuli sme sa z kolónky „nakazení“ do kolónky „vyliečení“. Vzala som deti na prechádzku, manžel je ešte slabý. Sedeli sme na brehu, chrúmali jablká a z večných rivaliek sa na chvíľu stali veľmi pokojné pozorovateľky kačíc. „Mami, tu je tak krásne, ostaňme ešte,“ vraví deväťročná staviteľka Minecraft-sveta.  Na nebi sme napočítali namiesto desiatich iba jedno lietadlo. Zbieram energiu, ktorá sa mi zíde. Po sviatkoch budem asi pre priateľov a známych jedinou donáškovou službou široko ďaleko.

A čo bolo potom?

Pár dní po dopísaní článku mi na Slovensku zomrela babička. Covid s tým nemal nič spoločné, mala už 98 rokov. Ja som však tak, ako mnoho mojich priateľov, nemohla cestovať za rodinou a pomôcť našim aspoň s vybavovačkami. Babička vždy snívala o veľkom kare a želala si, aby ju prišlo odprevadiť čo najviac ľudí. Nakoniec sme boli radi, že naši so strýkom mohli stáť pri jame…

Medzitým sa pár priateľov dostalo do karantény a kamoškin ocko zomrel na následky nakazenia vírusom. 

U mňa s manželom sa niekoľko týždňov po karanténe objavili panické stavy. Obaja sme po záchvate panického strachu, že sa nemôžeme nadýchnuť, skončili na pohotovosti. Najskôr ja, po pár týždňoch on. Obom nám spravili všetky možné vyšetrenia vrátane 24-hodinového EKG, ale nič nenašli. Dostali sme lieky na upokojenie a ja som si našla na Slovensku psychologičku, s ktoru som každý týždeň dávala hodinové online sedenia. Ale o tom nabudúce.

Čo si myslím o víruse

Bála som sa, že môj muž zomrie a ja ostanem v cudzine s deťmi sama. Vrátiť sa na Slovensko nepovažujem z mnohých dôvodov za riešenie, moje deti sú doma tu. To by vysvetľovalo tie panické záchvaty.

Áno, bojím sa o rodičov a svokra. Ale veľmi ma mrzí, koľkí ľudia zrazu osameli, či boli prinútení v samote zomrieť. Štát ich vraj chcel chrániť, ale zobral im to najcennejšie, blízkych. Mrzí ma, že priatelia prichádzajú o prácu. Mrzí ma, že kultúra je to posledné, na čo sa myslí. Mrzí ma, že umelci sú považovaní za akýchsi kočovníkov, cirkusantov, ktorí si podporu nezaslúžia. V tomto prípade hovorím o Slovensku. Švajčiarsko otvorilo kultúrne ustanovizne najskôr, ako sa len dalo. Jasné, že je na tom finančne lepšie, ako Slovensko. Ale dovolilo ľuďom lepšie sa na krízu pripraviť. Bojím sa, že Slovensko sa bude veľmi dlho spamätávať a vyprodukuje ešte viac nespokojných a zúfalých ľudí. Preto prosím, ak môžte, pomáhajte drobným podnikateľom, nakúpte u nich trebárs poukážky a darujte ich rodine a priateľom na Vianoce. Pomáhajme si navzájom. Ak bola korona na niečo dobrá, tak je to jednoznačne filter vzťahov a test našej schopnosti pomáhať.   

Please follow and like us: